LIGHTS 27. -Domovina, sladká domovina, presladená domovina-

Tu je sľúbená časť.. Vždy sa vraví, že vyjde slnko a všetko sa k dobrému obráti. Funguje to... i keď na malú chvíľu, ale aspoň..

Moje drahé vrabčiatka, ja potrebujem vaše komentáre.. na ktoré neodpovedám, ja viem, je mi to ľúto.. ale nebojte sa i k tomu dojde

Keby ste mi napísali Vaše dojmy? Hmm? Stálo by to veľa vášho času? len tak vopred... s mojimi peňažnými úsporami som na bode mrazu x.

Ešte taká malá otázka? Neopakujú niekedy tento týždeň na mtv vma 2013 ?? Bola by som vďačná, keby mi niekto nechal odpoveď, teda ak ju pozná :-)

Škola.. Ďalšia bŕŕŕ téma. 

Hor sa do čítania ! 

Ily xx

Blue Dein

27. -Domovina, sladká domovina, presladená domovina...-

Amian

„Polož si hlavu, odychuj kým môžeš.. Keď dojdeme do hotela, nebudeš mať pokoj od chlapcov.“ Chrapľavý ale za to zamatový hlas sa mi prihováral do ucha a svojim charakterom mi spôsoboval husiu kožu.

„Páčia sa mi tvoje vlasy.“ Ani neviem ako, som sa ocitla s hlavou v jeho lone. Vystretou rukou vo vzduchu, natiahnutými prstami v jeho háre, som mu ničila jeho účes... pociťujúc, každú dieru na nerovnomernej Berlínskej ceste. Ruch spoza okien a stromy mihajúce sa v Harryho šošovkách ba či jeho kútiky pier a jamky, ktoré sa za každým zdvihom auta vyparili. Čas sa akoby rozdvojil a moje oči vnímali len jeho a všetko spojené s ním.

„Si ty ale piaf.“ Pousmial sa a jeho hruď sa zohla spolu z tvárou, svojimi mäkkými perami mi na ústach vytvoril vlhkú stopu, ktorá sa behom stotiny stratila niekde vo vzduchu.

„Piaf?“ Nadvihla som hlavu, keď mi vlasy spod temena položil na jeho stehno.

„Vrabec. Moje nezbedné vrabčiatko.“ Svojim studeným nosom prešiel v tesnej blízkosti toho môjho a tak jemne sa oňho obtrel.

„Oh, takže francúžtina.. Pán učiteľ, čo keby ste mi dali niekoľko hodín tohto pôvabného jazyku?“ Uškŕňal sa, zatiaľ čo som svojimi prstami prechádzala po jeho puberťáckej pokožke na tvári, brušká prstov pomaly prešli na tenkú kožu na krku, keď sa občas až zbáčil.

„Slečna, samozrejme. Ale nezvádzajte ma svojimi očami. Na pracovisku žiadne vzťahy.“ Zašomrala som, keď sa ku znova zohol a pod uchom mi zanechával bozky so slastnými zvukmi.

„Pán učiteľ, mám rada diskrétnosť.. ale čo tak radšej rozdeliť si čas na učenie a na iné veci.“ Prsty mi skĺzli do vlasov pod jeho ušami, keď sa mi uchechtal do ucha.

„Slečna.. ale viete čo? Ste hlavička.“ Skonštatoval, keď sa do rozhovoru pridal nieči hlas.

„Nechcem vám kaziť radovánky.. ale stojíme na danom mieste najmenej dve minúty.“ Obzerala som sa, keď mi hlava nado mnou ukázala, že to náš milý šofér tohto pojazdného motoru rozplieta jazykovedné skúsenosti.

„Niekedy čas prestane utekať, to mi verte.“ Zašvitoril Harry, pod trápnou situáciou, neprítomne si okusujúc dolnú peru.

„Vravte mi.“ Hmkol šofér trochu nezrozumiteľne s nemeckým prízvukom, nebolo by na tom nič zvláštne.. keby nesledoval kilá zabalené v tukových roládach s cukrovou plnkou a s tým najvyšším cholesterolom či vysokým tlakom ako čerešničku na torte. Ženská s igelitkami, v ktorých skladovala pre ňu dobroty s nejakého nezdravého fastfoodu, očarila pehatého blonďavého nemca. Harry položil peniaze na palubnú dozku, kedže tento roztomile pehatý a zanietený šofér, na nás nemal čas.

„Aha! Kto sa nám to len vrátil.. máš všetky nohy, ruky?“ Privítal ma Louis s tabletom v náručí v hotelovej hale. Užíval si, že luxusné točiace dvere sú vlastne sklenené a že všetká tá pozornosť mladých vonku postávajúcich dievčat sa sústredí len naňho.

„Neboj sa. Ale, možno.. kvôli tvojej ohavnej vete... zavolaj svojej priateľke, nech ťa naučí ako držať ihlu v rukách.“ Mrkla som naňho, keď obozretne reagoval.

„Nemaj strach. Viem prišívať a dokážem aj vyšívať.. Keby si chcela nejaký ornamenst, stačí povedať.“ Premeral si ma a tak pokračoval.

„Ale ako vidím... Zatiaľ držia.“

„Kde sú ostatní?“ Skočil do reči Harry, ktorý sa na toto už nemohol pozerať.

„Jedna : nula, pre mňa Am. Ostatní? Myslíš, Paula, ktorý si v jedálni prezerá koláčiky na točiacom stojane? Frankieho, ktorý stráži Zayna, ktorý sa práve obšmieta po rannom meste? Alebo Liama, ktorý rieši krízu vo vzťahu? Či náš ír? Ten sa vyparil, s ním ti nepomôžem.“ Ako som stála v Harryho blízkosti, opatrne som obdivovala Louisove strnisko. Vyzeral tak mužnejšie, dospelejšie a hlavne.. ešte viac sa doň vlial ten jeho nesmierne silný šarm. Parfum oblieval celú miestnosť, na vlastnej koži som videla ako z neho recepčná nemohla spustiť oči. Harry chcel niečo povedať, keď Louisovi zazvonil mobil, ktorý rýchlo zdvihol. Vedľa mňa postávajúci silný mladý muž konečne zatvoril ústa a priložil pery na moje líce.

„Už sú tu, obaja.. Dobre, posielam.“ Ako hovor prijal tak ho aj zrušil.

„Amia, mám ťa poslať za Gabriellou.“ Povzdychol si Louis, keď sa mu telefón opäť rozvonil. Tentoraz jeho výraz tváre dokazoval, že osoba na dráte je z iného cesta. Rozlúčila som sa s nimi obyčajným mávnutím ruky a nechala tam Harryho s bezduchým výrazom, len tak postávať.

„To nie je normálne! Tak ja ťa tu tolerujem, tolerujem to, že si jeho milenka. Nebolo by na tom nič zlé, len aj strava a ubytovanie tvojho tela niečo stojí a to nehovorím o tvojej súkromnej učiteľke! Niektoré okamihy avšak už stoja veľa! Ako si to predstavuješ? Že budeš odpadávať len, aby si si získala jeho pozornosť?! Kvôli tebe vyhadzujeme ich lekára! Myslíš, že sme všetci zaslepení a nevidíme, že sa sebe nevenujete?! Slečna varujem ťa, ešte raz spôsobíš niečo, kvôli čomu budeme musieť zrušiť alebo presunúť nejakú akciu, poletíš domov!“ Zrazu som sa cítila ako doma, áno tam, kde je hučanie, kričanie na dennom poriadku, kde človek nevyhovie, ani keby bol sám pán svätý..

„Po prvé: Nie som milenka, to slovo ja nepoznám. Po druhé: Ja tu nie som z vlastnej vôle, prosím, ak vám moja prítomnosť až tak prekáža a ak vám naozaj tak vadí... Pre mňa za mňa, kúpte mi letenku a ja poletím domov.“ Posledné slovo som vyslovila s trpkosťou a zisťovala, že sa moje nohy priam vnárajú do zeme a uvedomila som si aj to, že zrejme nebudem schopná odísť. Nebudem vedieť opustiť tváre, ktoré zapĺňali moje vnútra. Avšak hrala som sa na slečnu hrdú.

„Po prvé a posledné: Letíte o polhodinu, miestenka pri okne, nezabudnite mi tých posratých neviem koľko libier poslať naspäť. A teraz sa practe.“ Vložila mi do rúk kus papiera a ja som ostala stáť ako obarená. V očiach sa mi vynárali spomienky na to, ako ma uniesli..To nebolo až tak lákavé, ale to ostatné. Škôlka, kde som spoznala čiernovlasého, tie jeho pilulky, bazén a moje topenie sa, Harryho tričko, Niallova zvedavosť a raňajky s ním. Cesta lietadlom do Lisabonu. Nečakaný súkromný dovoz kufra do izby, tajomná nočná prechádzka, raňajky s Harrym, Becky a Jamie, Výlet s Lux, maskérky a stylistky... všetky tie krajiny a príhody spojené s nimi..

„Tak čo?! Chcete vari, aby to lietadlo pristálo rovno pred vami?!“ Zabzučala svojim hlbokým hlasom a ja som pocítila, že moje oči sú razom vlhké. A teraz čo? Pokľaknúť a chytiť sa za srdce? Nie.

„Dovidenia.“ Odvetila som a urazene sa otočila na päte topánky. Ako keby som sa bola teleportovala a behom sekundy sa balila v našom spoločnom apartmáne. Dvere som pre istotu zamkla a rýchlo hádzala vlastne nie moje veci do nie môjho kufra. Výkresy sa váľali po celom apartmáne a ja som lietala ako odtrhnutá z reťaze. Keď som stála v kúpeľni pred zrkadlom a brala si hygienické veci, usmiala som sa na seba a povedala si, že sa svet nezrúti. Ak ma Harry ľúbi, nájde si ma.. aj bez toho, že by som mu niečo povedala.. Nie, nepovedala som to s hrdosťou alebo s pýchou, skôr s nádejou a s vierou. Vysušené vlasy som si zviazala do gumičky a rýchlo sa ponáhľala k výťahu. No však v ňom ma čakalo možno príjemné a možno nie, malé prekvapenie.

„Amia. Kam to ideš?“ Vo výťahu stálo chlapča s tými najstrapatejšími vlasmi pod slnkom. Na sebe mal len biele voľné šortky po kolená, z ktorých mu na bedrách vytŕčali sivé boxerky. Jeho svetlá pokožka nebola tak svetlá ale skôr ružová. Drobné kvapôčky potu mu stekali po celom tele. Po tvári, po pekne vypracovanej a vábiacej hrudi, po nohách až po bosé chodidlá, ktoré oddychovali v mäkkom červenom a hlavne v čistom koberci.

„A ty skadiaľ?“ Vošla som dnu. Stojac a hľadiac na Nialla, ktorý sa ležérne podopieral o kovové zábradlie, som premýšľala o postave predo mnou. Farba jeho očí bola prenikavá a príjemne žiarivá. A to ako šibalsky sa na mňa usmieval ma až desilo.

„Posilka.. Am kam sa chystáš s tým kufrom?“ Hlas mal hlbší a jeho pohľad bol priamy. Oči sa nám stretli v ten istý čas a ja som tušila, že tá nebesky modrá farba všetko zistí. Teda aspoň som si to myslela, možno by to dopadlo lepšie, keby mu svitlo. Spomenula som si na naše raňajky, keď sme ako kamaráti sedeli.. ale teraz? Všetko, každý jeho pohľad a úsmev bol iný...

„Idem domov, veď vieš na skúšky. Odprevadíš ma dole na recepciu?“ Zrejme si moja neskutočne múdra a veľmi svižná hlava neuvedomila, že sa treba vedieť aj vyhovárať. Toto bolo rozumnejšie, ako keby som povedala:hej, máš sa? Vykopla ma Gabrielle.. Avšak prečo chcem, aby ma to jeho spotené telo vyprevádzalo až tam.. ešte aj pery mal spotené.

„Pravdaže. Ale práve si sa vrátila z nemocnice a už ideš opäť preč? Hotel si si nestihla ani užiť, vieš aké sú tu vymoženosti?“ Biely uteráčik, ktorý mal doteraz prehodený na pleci, vzal do rúk a utrel si doň tvár.

„Niall to ma netrápi. Kde je Harry?“ S nádejou som sa opýtala, dúfajúc, že nás neprivolá. To by bolo, keby videl, že stojím zbalená od hlavy po päty vo výťahu s jeho polonahým kamarátom, ale on nie je baba... On tak určite nežiarli, bral by to športovo... Amia!

„Keď tak rozmýšľam, telefonát od teba bol pred hodinou a keď ste prišli, ty si utekala ku Gabrielle a Harry.. Oh, jasné! Vravel, že si musí zavolať.. No vieš, skontrolovať Jull, či žije.“ Slabo som sa usmiala a on sa zasmial.

„Niall, za hodinu si sa stihol tak spotiť?“ Opýtala som sa, stláčajúc pevne rúčku kufra.

„Je to až tak hrozné?“ Zaškeril sa a rukami si prekrížil hruď.

„Chcel som jednu čašníčku pozvať na kávu, ale asi takto to nepôjde.“ Venoval mi úškrn.

„Vieš čo, kvapky vody sú na chlapskom tele príťažlivé, tie od potu.. až tak nie. Niall, ale ty... Myslím, že keď ťa takto uvidí, už len z tranzu povie, áno.“

„Amii. Ja som vedel, prečo unášame práve teba.“ Žmurkol na mňa a ja som si vzdychla. Práve sme pristáli.

„Tak, ja pôjdem. Objednám si taxík, letenku mám a nejako sa potom domov už dopravím.“ Stála som tesne oproti nemu usmievajúc sa naňho. Keby si len vedel, že už ťa asi uvidím len na bulvárnych stránkach!

„Aj tak mi to nejde do hlavy. Skúšky by si mala mať tesne pred Vianocami.. a ešte len december začal, síce veď už nabudúci týždeň nám začína voľno..“ Polemizujúc hľadel za mňa.

„Niall, nepremýšľaj.. Nerobí ti to dobre.“ Povzdychla som si pod nečakanným návalom nervozity a búšenia srdca. Nie, nebolo to kvôli tomu, že som bola v prítomnosti jedného z piatich príťažlivých mužov.. Opäť mi prišlo zle. Nepatrne, tak, aby nič nevidel.. som sa zhlboka nadýchla a opäť vydýchla.

„Amii, si baba, vieš si kosť... Sľúb mi, že si dáš na seba pozor.“ Venoval mi jeden zo svojich ozajstných úprimných úsmevov.

„Vieš, že si dám. Predsa, čoskoro som naspäť.“ Zatvárila som sa potmehúcky.

„I keď ja to nechápem, Harry vravel, že s tebou pôjde do Londýna, na ten čas.“ Zamrmlal a ja som pregúľala očami. Išiel by so mnou?

„Tak mu radšej nič nehovor, aby sa nestrachoval. Ja budem hneď pri vás.“ Odhodlala som sa na mokré objatie.

„Vieš, čo pred tou schôdzou.. tá spŕška čistej priehľadnej vody, by bola dobrá voľba.“ Zašepkala som mu do ucha na čo sa len uchechtal.

„I tak som rád, že sme uniesli práve teba.“ Na jeho poznámku, som nevedela schopne reagovať.

„Pozdrav chlapcov, vyobjímaj ich za mňa.“ Zakývala som mu a rýchlo sa brala preč z hotela. V lietadle som zistila, že ich super-duper geniálna ženská ma vlastne nevyhodila. Ja som jej to dovolila a sama na to privolila.. Oh. Hlas letušiek ma ukolísal do ľahkého spánku a aspoň na chvíľu som necítila bubnujúci hlas môjho životu potrebného orgánu. Väčšinou búcha ako divé v Harryho prítomnosti...

H

...

„Jullie, prosím ťa.. upokoj sa. Si v treťom pomaly v štvrtom mesiaci, tvoje bruško bude rásť. Nie je na tom nič zlé.“ Milým hlasom som jej dohováral. Cítil som sa tak inak. To že som mojej ex dohováral, že jej rastie brucho.. no a že to bude v pohode.. sa mi nezdalo až tak celkom v pohode. Strašilo ma, že jej pod srdcom bude hodnú chvíľu žiť malý tvor, ktorý sa bude vyvíjať do najmenšieho detailu.

„Neboj sa, skrývaj ho naďalej. Áno, nos svoje krásne kašmírové kabáty, svoje blúzy a nik nič nezistí.“ Spomenul som si na jej elegantné kúsky a na to ako jej vždy ladné kučery skĺzali po jej mäkkej pokožke, ako som sa s nimi vždy naťahoval a vnáral svoje prsty do jej hustých odfarbených vlasov.

„Aj ja? Spoločne na jednej obálke?“ Začínal som si škrabať hlavu pri idei, že budeme obaja bez vrchného kusu oblečenia stáť na obálke nejakého módneho časopisu.. Hnusilo sa mi to a i to keď som premýšľal nad našimi spoločnými nocami.

„Áno, vidím ho.“ Postával som totiž na Louisovej terase, kedže mal lepší apartmán ako my s Am. Dýchal som čerstvý vzduch hľadel na mesiac, ktorý ešte nezmizol z rannej oblohy ale bol tam so svojim bratom.. a pripadal si ako niekde v raji. Mal som výhľad na celé mesto. Decembrové slniečko dychtivo hrialo moju zimomriavú pokožku a opatrne sa so mnou láskalo. Ráno bolo krásne a priaznivé.

„No musím končiť pa.“ Konečne som skladal telefonát. Zrejme by mi pri uchu ten mobil zhorel, keby som telefonoval ešte ďalších päť minút. Polhodina na Julliet stačila. Teraz si pôjdem ľahnúť, je ešte skoro.. Opakoval som si.

Pól deviatej? Len pól? Má ma trafiť šľak? Pomaly v bezvedomí ale bohužiaľ nie v spánku som sa váľal po hotelovej pohovke a usiloval sa nemyslieť na povinnosti, ktoré ma ešte len čakajú.

„Možno bude mať moje oči.“ Reptal som do vzduchu. Možno bude pokrytec ako ona.. Túlalo sa v mojich myšlenkách pár obáv. V noci som nespal a teraz cez deň to nedokážem. Louis mi dovolil ležať v jeho apartmáne, nechcel som byť s Am aj tak sedí u Gabrielli, vedel som, že jej chýba tá moja povestná neha, ale nemohol som.

Budem musieť nakupovať detské výbavičky? A tie plienky? Ale neprinúti ma, aby som ju chodil navštevovať pravidelne, však nie? Teším sa na dieťa, ale zároveň mám obrovský rešpekt a mimo toho aj strach. Vždy som mal rád deti, ale prečo tak skoro? Nechcem, aby moje dieťa neskôr videlo, aký ešte hlúpy mladý som a ako sa zabávam... Myslel som, že deti budem mať neskôr … no a vtedy už z našich somarín vyrastieme a ja budem vzorný otec.. ale to sú moje smiešne detinské úvahy...

„Vieš, kamoš.. na koncertoch je to iné.. ale mám ťa objať.“ Zobudil ma kamarátov hlas. Niekoho imitoval, ako zvykne.

„Ale nemysli si ako Zayn, no, že som zmenil orientáciu.“ Smial sa. Pomaly som otvoril viečka a hľadel na Nialla v teplákoch. Na tvári mu sídlil jeho typický úškľabok. Uši mu trčali ako zvyčajne, takže som nemal pochybnosti, že je to nejaká šialená fanynka prerobená na Nialla. Totiž po tom našom klipe, už môžeme čakať všetko.

„Kamarátske objatia mám rád.“ Natiahol som ruky nad seba a posadil sa. Rozmýšľal som, či som spal. Rýchlo som očami skenoval izbu a hľadal hodinky. Úbohých desať minút spánku? Ďakujem Niall...

„Ako ťa stíska Amia?“ Spýtal sa ma, bolo vidno, že uvažuje, on je taký truhlík.

„Amia?“ Zarazil som sa. Vravel jej meno, nie?

„Letela domov na skúšky, tak mi povedala, aby som vystískal každ..“

„Letela domov na skúšky?“ Zmätene a hlavne z nechuťou som sa ho opýtal a neveril mu.

„To som nemal hovoriť.“ Namosúril sa. V sekunde sa mi hnev rozlial do celého tela, od končekov prstov až po korienky vlasov a sám cítil, že sa mi hruď nekľudne nadvihuje. Predstava toho, že je sama ma vyvádzala z miery.

„Ako si jej mohol dovoliť odísť?“ Menej pohotovo som mu položil otázku a snažil sa dýchať zhlboka.

„Ja za to nemôžem, obalamutila ma.“

„Ako?“ Prezliekal som si čisté tričko a zháňal voňavku. Pochodoval som po apartmáne a až potom si uvedomil, že som u Louisa. Jeho tričko sa mi však páčilo. A voňavky tiež nemá zlé, zmena je dobrá vec.

„Svojim výzorom. Ja za to nemôžem, že vyzerá tak ako vyzerá.“ Rozhadzoval rukami. „Ale vravela, že čoskoro je opäť naspäť.“ Pokračoval.

„Zrušte koncerty, pre mňa za mňa. Ja idem za ňou. O týždeň dlhšie voľno predsa nezaškodí nikomu.“ Mávol som rukou, keď som pomyslel na naše fanynky.

„Gabriella bude zúriť.“ Vravel mi, keď som sa už chystal opustiť apartmán.

„Doma.“ Zamával som mu a rýchlo utekal do výťahu. Čas v ňom ma prinútil, zistiť najskorší let a rýchlo obsadiť letenku. Nebudem klamať ak poviem, že som mal šťastie. Síce ma hnevalo, čo to pojašené dievča len vystrája.

V lietadle som svoje myšlienky sústredil na chlapcov, ktorí sa na mňa určite budú hnevať. Odkoncertujú to i bezo mňa? Čo so mnou len naša manažerka urobí? Na paseky? Či radšej klobásky?