LIGHTS 26 -Tvoja som, od kedy som ti darovala prvý úsmev-

Chcem odpovedať na jeden komentár, dotyčná osoba bude vedieť komu to patrí :))

Ja sa netrápim kvôli banalitám, nebudem tu predsa presne rozpisovať, čo sa deje. Ale môžem ťa určite ubezpečiť, že je to vážna vec, niečo, čo sa týka mojej rodiny.. čo ma hádže dole z útesu.. a nie je to len tak. Problémy... a viac nenapíšem.

 Blue Dein xx:x

26. -Tvoja som, od kedy som ti darovala prvý úsmev-

„Už otvorila oči, chceš ju vidieť?“ Známy hlas ma zobudil z mdlenia.

„Prosím? Jasné.“ Vstal som na rovné nohy a utekal, áno vážne, ja som bežal za Robom. Ten mi otvoril dvere a ja som som si nahlas vydýchol.

„Amia, dievčatko.. Ako ti je?“ Pribehol som k lôžku. Amia mala bledú tvár, oči mala červené a pod nimi kruhy. Na rukách mala modriny, no keď ma zbadala... Môžem hrdo prehlásiť!, že sa usmiala..

„Fajn.“ Hlavou sa otočila na okno a ja som pocítil vyžarujúce teplo.

„Zobudila si sa spolu so slnkom. Si slniečko.“ Povzbudzujúco som jej prehrabal spadnuté vyschnuté vlasy a vyslúžil si jej červenanie. Nadobúdol som pocit hrdosti, keď som vedel, že dievča ma kvôli mne problém nečervenať sa. A to, že jej tvár behom sekundy chytila farbu, ma urobilo nesmierne šťastným.

„Nevieš si ani len predstaviť, ako veľmi som sa zľakol..“ Vzdychol som si pri predstave na to.

„Kedy ma prepustia?“ Nadvihla sa a ja som sa obzrel za seba, na dvere. Stál v nich Rob so spisom.

„Neviem, či by bol v tomto prípade útek z nemocnice, tá najlepšia voľba.“Vzdychla si a oči upínala na stenu.

„Harry?“

„Hm?“

„Ďakujem, že si tu kvôli mne strávil noc. Ďakujem, že si kvôli mne musel vydržať na tých nepohodlných stoličkách.“ Jej krása ma zarážala aj teraz. Krehkosť ako keby bola nejaká sklená ba kryštálová váza čo váza.. Krehká ligotavá okúzľujúca pokorná soška z toho najpečlivejšie vyberaného materialu, ktorá keď spadne na zem.. roztriešti sa. Áno, presne. V hoteli sa rozbila na kúsočky skla... ale teraz, po jednej noci, kedy má infúzie dobre, že nie ešte vo svojej chutnej dupke, mám pocit, že jej to na kráse nezhoršilo. Svojimi očami som skenoval jej perinu a premýšľal či má pod nočnou košeľou ešte niečo... Harry!! Nepočúval som to, čo mi vravela, radšej som sa utápal v myšlienkach v bájnych predstavách, že raz bude moja.. a len moja.

„Zavolám chlapcov, aby prišli, dobre? Myslím, že sa potešia, keď ťa uvidia živú.“ S príchuťou humoru som preriekol, keď sa na mňa zahľadelo skrivené obočie a jej zrazu prinízke čelo. Keby trošku, vyzerala by akoby ten psík..

„Vôbec ma nepočúvaš Harry. A nechcem, aby ma videli takto.“

„A ja ťa môžem vidieť?“ S údivom som nadvihol to vlastné obočie.

„Ale ty si predsa môj...“

„No čo? Dopovedz to! Chcem to počuť.“ Nahol som sa nad krásku a daroval jej bozk na pery.

„Priateľ.“ Vzdychla si, ako som sa vzdialil.

„Há! Si moja, počuješ? Si už len moja. Sama si to privolila.“ Prstami som jej prechádzal po ruke a videl ako sa jej drobné a nebadané blonďavé chlṕky zjavili. Taktiež zimomriavky. Tých bolo viac než dosť.

„Tvoja som, od kedy som ti darovala prvý úsmev.“ Venovala pohľad svojej nemocničnej perine... Najviac ma tešilo, že jej nevadilo, že Rob nás pozoruje a pripravuje si svoje správy. Ja nechcem to počuť, pokiaľ je to niečo zlé. Nechcem. Keď na mňa kývol hlavou, veril som, že neodpadnem.

„Keď nechceš, aby prišli.. prosím aspoň zavolaj každému jednému a povedz mu, že žiješ dýchaš a keď to bude treba, tak im predveď aj ako dýchaš. Hneď som tu..“ Pobozkal som ju na čelo, do rúk jej vložil mobil a znova sa ponáhľal za Robom.

„Varujem ťa Rob, keď je to niečo vážne, ja to neprežijem.“ S gundžou v hrdle som povedal.

„Pokoj, sadni si. Donesiem ti vodu.“ Usmial sa.

„Nie, ja postojím. Už len vrav.“

„Dostal ju nervový kolaps, predpísal som pár tabletiek, ktoré by mali pomôcť neskôr... keď bude opäť vyčerpaná.“

„Vyčerpaná? Skiadiaľ to máš? Ona neskáče po pódiu každý večer, nebehá medzi davy stoviek ľudí, od vyčerpania to nebude.“ Odvetil som.

„Harry ja som lekár. Viem, čo je vo veci. Nezažila nejaké problémy? Psychické? Alebo niečo ohľadom toho, totiž tieto veci neprichádzajú len tak a hocikedy.“ Upozornil ma a mne na um behom sekundy dobehla Jullie.

„Vieš, je to zložité. Ona je mladá, nie je zvyknutá na takýto život.. A vieš, Jull..“

„Oh, myslíš tú? Čo je v každých novinách? Jaj, dal by som si povedať.“ Snívaj tak ďalej. Keď to Rob povedal, prebudilo sa vo mne niečo zvláštne. Nebolo mi príjemne, že o nej takto hovorí. Mal som zlý pocit, ako keby mi ešte stála patrila.

„Čaká so mnou dieťa. Ruky ďalej, keď netúžiš momentálne po otcovstve.“ Zasmial sa.

„Tak ty si sa činil, gratulujem! .. ale tá tvoja milenka tiež nie je na zahodenie. Si správny chlap.“ Poťapkal ma po ramene a ja som jeho ruku z neho zložil dole.

„S Jullie som sa rozišiel, ešte predtým ako som vedel, že je tehotná.“ Veril som, že som ho uzemnil.

„Aha, samozrejme. V akom čase sa ti potom dostala tá info do uší, že je v tom?“

„Rozišli sme sa a ešte v ten deň mi večer povedala, že je.. no v tom.“ Pousmial som sa ale rýchlo sa snažil prekryť úsmev.

„Ty sa tešíš...“ Prekukol ma, nie som herec ale spevák, ktorý nevie skrývať pocity.

„Nevieš ako veľmi.. Keď jej dcéra bude tak šarmantná a atraktívna! Tak budem najšťastnejší na celej zemi.“

„Harry jej dcéru si rezervujem ja.“

„Vtedy už budeš mať pivné brucho a biele fúzy.“

„Nepreháňaj, keď bude ako jej matka..“

„Rob! To sú silné slová.“ Pokýval som hlavou. Obaja sme to brali so srandy, ale predsa.

„Nechcem si kaziť ilúzie, ale ozaj je tehotná? Neoblafla ťa? Aby si ťa získala naspäť? Vieš, ženy to tak robia.“

„Rob, dva týždne som bojoval sám so sebou, že budem otcom... a teraz, keď som sa s tým stotožnil... Nie, neverím. To by neurobila.“ Usmial som sa naňho bratsky.

„Dal som to už na twitter, taký som bol rozčarovaný a potom, čo by som spravil? Napísal by som, sorry bol to omyl. Myslel som, že je 1 Apríl. Tu ide o to, že už všetci vedia, že budem otcom, len nikto nevie, kto je tá žena, ktorá bude pod srdcom nosiť to.. dieťa. Nevieš si predstaviť, aký som nadšený, lenže nemyslel som si, že moje prvé dieťa, ktoré príde ako prvé na svet a budem to prežívať asi najviac, bude práve od Jullie. Tá myšlienka so mnou trasie.“ Vysvetlil som mu moje pocity. Bolo to iné, ako keď som sa rozprával s chalanmi, nemal som podozrenie, že na druhý deň na mňa bude Amia hľadieť očami ako ten najväčší tŕň pod slnkom.

„Harry celkom dobre ťa chápem. No uvedom si, že kam Jull príde, tam sa zvíri vzduch, kam Jull vkročí, všade cítiť jej vyzívavosť, jej dravosť. Tu ide o to, že patrí medzi najžiadanejšie ženy Británie. Ona je priam ako tigrica, svojrázna. Chápeš? Harry, veď s ňou sa musí mať chlap ako v perinke a v bavlnke. Všade si ju musí strážiť jastrabím okom, musí ukázať, že je jeho. Ona nie je, ako..“ Pozrel do papierov a tak pokračoval. „Amian. Jednoducho, mal si neskutočné šťastie, keď si si Jull uviazal okolo prsta..“ Napil sa vody a ja som sa zasmial.

„Je mi to trápne, ale ona riadila mňa. My sme si normálne nerozumeli, jediná vec ktorá nás spájala.. bola.. no vieš..“

„Harry! Ja ti normálne závidim! Ako chlap chlapovi... Tak sa nečuduj, že budeš otcom.“ Obaja sme sa zasmiali, ale mne to bolo nepríjemné.

„Na tvojom mieste by som ani neváhal, pri nej máš všetko.“ Usmial sa.

„Rob! Vieš o tom, že teraz za teba hovoria tvoje spodky?“ Spýtal som sa so smiechom a on sa len zahľadel na stenu.

„To je teraz nepodstatné!“ Usmial sa a zapozeral sa do papierov.

„Teraz mi povedz, čo je na nej také úžasné?“ Vedel som, že chce hovoriť o Amii.

„Veď je úplne obyčajná. Fakt, čo na nej vidíš?“ Nehnevalo ma, nezarážalo ma, že o nej takto hovoril. Skôr som sa tešil z pocitu, že mi ju neukradne.

„Je to zvláštne. Ona, Amia je totiž iná. Jej tmavé oči sú ako mladá noc. Jej pery majú tvar srdca a neveril by si, aké sú sladké, koľko je v nich nehy a lásky. Keď sa na mňa usmieva, cítim, že všetko je tak ako má byť. Pri nej sa cítim silný, ako niekto kto ju chráni a vždy jej musí byť po ruke, aby ju preniesol cez mláku. Nehovor mi, že ty nevidíš toľkú nevinnú krásu ako ja. Ja viem, Jull je pokušenie sama o sebe, keď ju vidím mám problém udržať sa na uzde ale keď následne zbadám Amiine oči, mám pocit, že je po probléme. Chápeš ma?“ Konečne som sa tešil sám zo seba, že všetko zo mňa vyšlo.

„Si zamilovaný, to vidím. Len, aby ti to vydržalo.“

„Rob, dosť tejto debaty, stratili sme veľa času nezmyselnými rečičkami o Jullie... potrebujem vedieť jej stav.“

„Cez noc sme jej spravili všetky potrebné vyšetrenia, urobili sme všetko, čo sme mohli, ale..“ Zadržal dych a ja som začal až natoľko rýchlo príjmať kyslík a vypúšťať z tela oxid uhličitý, že sa mi zakrútila hlava.

„Kamoš, je zdravá. Potrebuje však tú tvoju nehu, mám pocit, že sa jej nedostalo tak veľa, ako si žiadala.“ Pery sa mu divne poprekrúcali ale nakoniec z nich predsa vznikol úsmev.

„Bola viac ako vyčerpaná, telo bolo dehydratované a vzniklo pár problémov, nebudem ťa však nimi zaťažovať, lebo už je v poriadku. Predpísal som lieky a hlavne potrebné minerály a vitamíny, moji ľudia ti ich doručia v čase, keď budeš dostupný. Totiž naša poliklinika poskytuje lieky len tým pacientom, ktorí ju navštevujú pravidelne, nemôžem ti ich dať tu a teraz.“

„To mi došlo kamarát. Dobre, zoberiem ju na svoju zodpovednosť. Nechcem, aby tu ležala, zatiaľ, čo my budeme chodiť po rádiach v meste.“ Z kapsy som vyťahoval peňaženku, aby som svojmu kamarátovi mohol aspoň nejako poďakovať.

„Harry, prestaň. Keby som mal dcéru, chcel by som lístky na koncert, lenže dcéru nemám a … svoju priateľku tam nezoberiem, pretože hneď by sa zo mnou rozišla....Takže, nepotrebujem nič. Som rád, že som ťa videl po tak dlhom čase a hlavne, že som mohol pomôcť.“ Veľkoryso sa usmial, ja viem, že má peňazí koľko chce.

„Budem o tvojej sieti kliník na verejnosti hovoriť len v dobrom, kamarát.“ Rozlúčil som sa s ním a utekal opäť za Amiou.

„Hotovo?“ Nakukol som dnu, ale zjavne dievčatko ma vôbec nevnímalo, miesto toho sa rehotalo do môjho telefónu.

„Louis, ja ťa ubezpečujem, že vážne dýcham. Počúvaj.“ Teraz sa moja Am nadýchla, následne si vydýchla a potom pokračovala. „Nie, nevstala som z mŕtvych. Čo chvíľu sme doma, ahoj.“ Skončila telefonát, kedže ma zbadala no hneď na to si asi uvedomila, čo povedala.

„Pomôžem ti zbaliť veci.“ Usmial som sa na ňu.

„Sestrička to spravila za mňa. Aha! Už nemám ani infúzie, len samé modriny.“ Zachichotala sa. Jej oči žiarili ako ten najjasnejší maják. Jej úsmev zapĺňal celé moje srdce.

„Tak prv si mala modrinu odo mňa, teraz od tých hlúpostí. Super, veď nech si ľudia myslia, že si bola znásilnená.“ Odfrkol som si keď sa zamračila.

„Netáraj a radšej mi pomôž postaviť sa.“