LIGHTS 25. -Srdce v hrdle a oheň v duši-

Máte pekné leto? Dúfam, že áno.. U mňa nie všetky veci vychádzajú tak akoby mali... tento mesiac sa len trápim.. snáď vyjde slnko a ukáže nám cestu.. Tu je časť.. po dlhom dlhočíznom čase... dúfam, že sa na mňa nehneváte..  Pridám asi ešte dva príspevky :)) kedže som sa dlho neozvala :/ Blue Dein xxxxxxxxxxxxxxxx

25. -Srdce v hrdle a oheň v duši-

Holandsko, Amsterdam, Haag, Rotterdam

Zmenil sa plán. V Amsterdame som sa zoznámila so svojou súkromnou učiteľkou. Už bolo načase, knihy som nevidela najmenej dva mesiace. November klopal na dvere a nakoniec si ich aj sám otvoril. Občas keď som sa hrávala s Harryho mobilom, tak som nakukla do hovorov. Kto bol na najvytáčanejšom čísle? Tehuľka Jull. Nevadilo mi to až tak, ako keď sa na ňu vtedy tak usmial. Možno sa sám tešil na to dieťa, možno začínal pociťovať určitú zodpovednosť, možno oľutoval, keď ho nazval plodom ožranstva. Možno sa ozaj tešil... Nevenovala som tomu toľkú pozornosť, bola som zahľadená skôr len do seba. Chcela som, aby na mňa hľadel, aby sa na mňa usmieval, aby ma nosil po rukách, aby.. aby som preňho jestvovala len ja. Avšak neuvedomovala som si realitu, že aj on potrebuje a chce žiť. A to bola chyba.. Asi som preto, tak túžila po tom všetkom, lebo som bola zamilovaná poriadne. Ako to má byť. Nevedela som si predstaviť, už ani okamih bez neho. Chcela som, aby bez mojej existencie nemohol žiť.. ale nič také som ale nepovedala, o nič z toho som ho nežiadala. Nič z toho som nedostala.... len som prelistovávala knihy a učila sa naspamäť hlúpe latinské názvy a denne sledovala tvár učiteľky, ktorá sa na mňa zlostila, keď som za deň zabudla podstatnú infomáciu. Chlapci vedeli, že v decembri letím do Londýna na skúšky, vedeli, že ma nemôžu vyrušovať. Nechodili za mnou, stávalo sa, že za tie dva týždne, čo sme cestovali po Holandsku som ani nevedela, kedy koncertujú a kedy obzerajú ženy po baroch. Netrápilo ma to však, jediný kto sa mi vŕtal mysľou bol stratený Harry, ktorého som stretávala len večer, teda v noci v posteli.. keď som si po dni strávenom pri knihách ľahla, ako za sladkú odmenu a bola rada, keď som dokázala ešte aj spať. Každý večer som na čele pocítila krátky a rázny bozk, ale nič viac. Rešpektovala som to, že je unavený, že je vyťahaný.. aj on totiž musel tolerovať mňa. Dúfala som, aby sa tieto dni vyťaženosti a maximálnej roboty skončili. Chcela som len tak ležať uňho. V jeho lone, dívať sa naňho zdola a vravieť mu, ako veľmi ma robí šťastnou. Len to.

Nemecko, Berlín

Am

Cez staré okno som bystrými očami sledovala neskorý západ červeného páľavého slnka, ktoré sa chystalo zapadnúť a priviesť na oblohu svojho žiarivého tajomného brata. Tešila som sa, kedy uzriem noc, kedy sa mesto zmení na nočný raj. Keď sa rozsvietia pouličné lampy, deti doma zaspia v bezpečí u rodičov a dospelí mladí ľudia zaplavia toto mesto. Mala som chuť ostať takto celú noc. Konečne som nepremýšľala nad ťažkosťami, nad problémami... i keď viem, že pre iných toto zďaleka problémy nie sú. Totiž, keď pomyslím na to, že moja mama, ktorá zo mňa kedysi chcela mať tú osožnú osobu svetu. Že svoje sny, sa snažila vložiť do mojej hlavy, cítim trpkú chuť na jazyku. Teraz ani nevie, kde som. Kde sa jej drzá arogantná dcéra vôbec nachádza, kde sa jej nepodarené dieťa len túla. Ona ani len netuší, že mám kufor plný malieb, ona ani otec nevedia, čo milujem.

Čo to cítim? Slzy? Vari mi niečo steká po mäkkej pokožke? Prečo neustále plačem? Prečo je moje východisko z trápiacich sa vecí, práve plač? Prečo všetko oplačem? Kto som? Malá Jamie, ktorá plače za nevydarený ťah vo svojej omaľovanke? Mala by som sa schopiť, uvedomiť si priority a.. dúfať, že po roku s nimi.. ma pustia. Ale čo keď ma moja rodina už neprijme? Čo keď moja mama na mňa zanevrie? Nemala by som jej napísať aspoň správu? Že som zdravá a že ju uchovávam vo svojich myšlienkach?

A Harry? Kde je? Čo práve robí? Na ktorú ženu upiera svoje oči? Ale predsa, nikto nezakazuje dívať sa.

A Jullie? Keby som kedysi doma, v Londýne žila v informovanejšom svete, nie vo svojej bubline.. poznala by som ju z televízie. Ona je niečo ako Cara, škandalózna, populárna a hlavne chcená... Nepokazí jej dieťa kariéru? ..Amia! Ako môžeš takto premýšľať, predsa nemôžeš niekomu priať smolu, predsa nemôžeš chcieť, aby niekto trpel za teba. Dieťa je radosť, spása. Jull bude podľa mňa láskavá matka, Harryho ľúbi.. a podľa mňa je odo mňa neférové, keď som ju vo svojich myšlienkach nazývala ako “inteligencia sama o sebe.“.. Keby nebola tak iniciatívna, šarmantná ,zvláštna a hlavne ctižiadostivá... nikdy by sa nedostala tam, kde je práve teraz. Jej chodníčky by neviedli do tých najvyšších kruhov života celebrít. Asi som vážne tá nedospelá, ktorá má v hlave všetko pomotané. Ale prečo? Ja len chcem, aby ma Harry chránil. Bojím sa, že dieťa bude pre neho prednejšie ako ja sama. Čo mám len robiť? Zas ten plač?

„Amia? Čo sa deje?“ Čiesi ruky ma vyrušili z premýšľania. Niekto mi vošiel do môjho myslenia. Prečo ma vyrušil? Čo len u mňa v hlave robí? A kto to je?

„Preber sa. Zobuď sa!“ Hustil do mňa hlas, ktorý som milovala. Ale veď ja som hore, čo robíš? Nevidíš, že mám otvorené oči?

„Potrebujem pomoc! Celá sa trasie!“ Kam to kričí? Nič mi nie je, prečo ohlasuje takéto somariny! Harry, prestaň. Uštipla som ho do ramena.

„Čo sa stalo?“ Ďalší vystrašený hlas. To všetkým vážne preskakuje? Som úplne v poriadku, len ma trochu bolia ruky... a nohy. Usmievam sa na vás, vari nevidíte?

„Asi spadla, ja neviem. Keď som vošiel do izby, ležala na zemi celá spotená, triasla sa ako osika a z očí jej tiekli slzy. Ja nič viac neviem.“ Čo to Harry rozpráva? Prečo vymýšľa hlúposti?

„Kde je náš lekár?!“ Ktosi nad mojou hlavu zvrešťal.

„Amia, upokoj sa. Ja som tu, pri tebe. Dýchaj zhlboka.“ Jeho veľká silná ruka ma hladila po vlasoch. Ale čo sa to tu robí? Ja dýcham tak isto ako ty. Ani neplačem. Chvíľkami som mala pocit, že moje telo sa správa inak ako svedomie, alebo duša. Netušila som, komu mám veriť.

„Asi kolaps.“ Nejaký starší pán, asi. Kedže jeho hlas bol rozvážny a príjemne pokojný. I keď sa mi zdalo, že všetci si domýšľajú hlúposti.

„Pripravte jej posteľ. Potrebujem zábaly, Niall dones mi tašku s liekmi.“

„Ale nie je to nič vážne, však?“

„To sa povedať ešte nedá.“

Harry

„Ale nie je to nič vážne, však?“ Dúfajúc som sa opýtal nášho lekára, ktorý ma uistiť nevedel. Kľačal som pri nej, podopieral jej hlavu a prečesával jej spotené vlasy. Na nose jej sedelo veľa malých kvapôčok, ktoré signalizovali pot, ktorý sa vytváral pod nejakým zatiaľ neznámym tlakom.

Čierne nohavice ma začínali hrýzť na lýtkach a ja som sa začínal pociťovať nervozitu. Zrazu niečo zamrmlala a doktor ma prinútil vzdialiť sa od nej. Rukami metala vo vzduchu a ja som len s hrôzou sledoval, čo sa tu dialo.

„Keď sa jej niečo stalo, jej rodičia nás zabijú.“ Niall ma pobúchal po ramene a ja som neprítomne prikývol.

„Jej rodičia nás zabijú už len za to, že sme ju uniesli...“ Povedal som po chvíli a neuvedomujúc, že je tu cudzí človek, ktorý môže hocikedy otvoriť ústa.

„Prenesiete ju?“ Joshua sa spýtal a ja som k nej natiahol roztrasené ruky.

„Samozrejme.“ Odvetil som s kvapkou poslednej hrdosti.

„Spravím pár vyšetrení, odoberiem jej krv a keď poriadne nezistím ako na tom je, poprípade ju zoberú na pobyt do nemocnice.“ Vravel tak... akoby sa nič nedialo! To, že mi pomaly pred nosom skolabovala som sa pokúsil zniesť, ale to, že ešte Joshua nemal ani jediný príznak toho, žeby sa o ňu bál... ma strašilo ale zároveň dodávalo istotu, že snáď jej naozaj nič nebude. Nedajbože nejaké odporné doživotné následky. Nechcem sa dať zavrieť, za spoluprácu pri únose a už vôbec nie za dočinenie nejakého kolapsu. Možno nás jej rodičia umučia k smrti, za to, že sme im ukradli dcéru.

„Ale predsa, Joshua... Povedz mi ako priateľ priateľovi, ako na tom je.“ Pozrel som mu do očí a mal som pocit, že v nich vidím starosť ba aj niečo horšie.

„Ako ti to len povedať, vari máš pocit, že rozprávam ako lekár? Mám začať používať slová, ktorým by si tak rozumel prvé spoluhlásky, Harry? Musím jej zobrať krv a už a nevyrušuj, lebo s tou ihlou napichnem aj teba.“ Pri týchto zdĺhavých dvoch vetách som už naozaj vedel, že je čas ustúpiť. Aspoň o krok. Jeho humor ma však tentokrát nerozveselil, avšak Nialla áno.

„Má ona poistku? Keby áno, tak by ste za ňu dostali peknú sumu.“ Joshua zahundral a ja som si držal ruku, aby mi tá jedna nevyletela a neuštedrila mú riadnu červenú značku, ktorou by sa mohol chváliť na verejnosti.

„Myslím, že financii nemáme málo len, aby tebe ich neubudlo na finančnej páske.“ Arogantným tónom som takto pokúšal bielovlasého muža okolo pädesiatky. V žiaľ tomto momente, som absolútne nevedel ba nedokázal som pochopiť, ako môže takto rozprávať.. a mal som sto chutí zobrať ju do riadnej nemocnice, aby mi povedali, čo sa jej stalo.

„No, vieš čo mladý? Keď ťa opäť postihne úpal, alebo ti dojdu pilulky na spanie, nechoď za Joshuom o polnoci a nepros ho o spásu, dobre? Má totiž svoje roky.“ Starostlivo si uhladil biele husté fúziky a ja som myslel, že vybuchnem. Tak miesto toho, aby sa venoval Amii, mi tu rozprával o tom, že má svoje roky. Z môjho dlhoročného kamaráta sa stával ten najväčší odpadlík, a to len kvôli Am.

„Tak potom, prečo si každým príchodom do iného mesta, účtuješ horibilné peniaze? Máš pocit, že nám takéto veci snáď ujdú? Vieme, kde naše peniaze idú a keby si nedostával toľko, celý štáb by si mohol dovoliť letieť prvou triedou, ktorou letíme my. Celý štáb by mohol po hoteloch využívať všetky hotelové služby, tak láskavo Joshua prestaň a venuj sa osobe, ktorá teraz možno bojuje o svoje doterajšie zdravie!“ Zvrieskol som, keď do izby nabehol Liam s ostatnými.

„Harry ty naňho nekrič ako päťdesiatnik a vy Joshua by ste sa mohli prestať správať ako dvadsaťročný.“ Ten sa snažil uzemniť jeho aj mňa. Liam, vlastne všetci nášmu osobnému lekárovi vykali.. len ja som ho poznal tak dobre, že som si dovolil mu tykať. Moja mama nám ho totiž dohodila. S Liamom sme stáli tu v izbe a chlapci sa radšej vytratili s bledými tvárami, totiž pohľad na bezduchú Amiu až bolel a zarezával ostne do srdca.

„Myslím, že je to vážne.“ Po pár minútach Joshua preriekol a ja som veril, že mu ten jeho kufrík napchám od úst.

„Idem s ňou do nemocnice, Liam zožeň poriadneho lekára, vedel som prečo tie všetky lieky mi vôbec ale vôbec nezaberajú.“ Zvýšil som hlas na oboch a popritom si snažil premyslieť ako ju dostať k najbližšiemu dôvernému lekárovi.

„Harry upokoj sa. Joshua to zvládne, nevybíjaj si tu nervy.“ Liam rozprával rýchlo, ako splašený kôň.

„Ale mali by sme si pohnúť.“ Dopovedal a ja som cítil ako do mňa vchádza búriaca sa nervozita.

„Nie Liam. On sa jej tela dotýkať nebude. Nebude jej robiť svoje stupídne vyšetrenia. Ona potrebuje pomoc. Je celá poliata potom, trasie sa a nereaguje na podnety. Kým jej on odoberie krv, tak už dávno bude sedieť na vozíčku kvôli nedostatočne okysličenému mozgu, potrebujem doktora, ktorý mi na rovinu povie všetko.“ Z kapsy som vytiahol mobil a urgentne rýchlo vytáčal ľudí, ktorích poznám z tohto mesta.

„Hneď som tam, Rob.“ Zložil som mobil po krátkych sekundách a pozeral na dvoch ľudí, ktorí ma nechápali.

„Liam prestaň pozerať ako vyplašený kôň. Radšej choď za manažérkou Gabriellou a povedz jej, že chcem, aby Joshua opustil pozíciu osobného lekára a.. Dôvody poznáš, spíšem aj správu, keď o to bude žiadať. Teraz mi s ňou poď pomôcť.“

„Harry, ale no ták. Prestaňte, nemôžete ma vyhodiť, kvôli tomu, že nemám také prostriedky ako lekári v ordináciach, to sa nerobí.“ Tvár mu razom zmladla, postavil sa mi do cesty a určite premýšľal nad tým, čo o ňom porozprávam mojej mame.

„Ústup mi z cesty, lebo to nedopadne dobre.“ Preriekol som predtým ako som sa zapozeral na Amiu.

„Harry, nevrav tvojej matke, že ste ma vykopli.“ Povzdychol si a spravil krok preč. Bolo mi jedno, že si zničí svoju česť, netrápilo ma to.

„To sa ešte uvidí.“ Povedal som vetu ako ten najväčší gangsta, ktorý by práve vytiahol svoju malú ale zato šikovnú zbraň. Mohol by som mu ňou odfakliť hlavu, ale ja žiadnu nemám á .. treba ju odniesť za Robom! Je to môj dávny priateľ, ktorý ma pod svojimi krídlami viacero polikliník a nemocníc v Európe, taktiež má v garáži pekné fára... Trošku nepodstatná informácia...

„Dávaj pozor, nesieš ju do dobrých rúk?“ Pýtal sa ma Liam ako sme ju nakladali do taxíka.

„Viem, že áno. Snáď nám pomôžu.“ Zatvoril som dvierka na aute, zakýval mu a povedal nesympatickému šoférovi do akej budovy sa musím dostať.