More Than This - 59. Mám plán

Po včerajšom článku, snáď uvidím niečo nové, ale kto vie :( 

Predposledná časť, tak si ju užite :) 
inak... 5komentárikov, neberme to ako formu vydierania, ale ak nebudú, no, no, no.. niečo vymyslím!

More Than This 59.

Harry

„Aký?“ Prekvapene sa opýtal.

„Požiadam ju tam o ruku. Nevládzem to už v sebe dusiť, i cez to ako sme sa pohádali.“ Široko som sa usmieval.

„Kedy letíš?“ Niallov hlas nebol v poriadku, viem, že ho to bolelo.

„George ma čaká na letisku o pol hodinu, potrebujem sa ísť rýchlo zbaliť.“ Vyšiel som von z dverí, ako som prechádzal po chodbe k svojej izbe započul som plač s Danninej a Liamovej izby. Zobudil som ich, som ja ale idiot.

Do kufra som si nahádzal čisté prádlo, pokrčené tričká a zrkadlovku. Ako som schádzal dole po schodoch, všade bola ešte tma, takže ma Niall vystrašil.

„Držím ti prsty, Harry. Aspoň nech vy dvaja ste šťastní.“ Objal ma a ja som sa pousmial.

„Niall, prestaň. Teraz či o tridsať rokov, príde tá ktorá si na teba nedá dopustiť.“ Silno som ho stískal a tak som opustil dom. Na letisko som si objednal taxík, pán v ňom bol na mňa nazúrený, že nie som normálny, takto ho v noci volať do služby.

„Ide o súrny prípad, čoskoro požiadam jedno dievča o ruku.“ Hovoril som, zatiaľ čo si zapaľoval cigaretu.

„Preto tá košeľa, inak pane, ak môžem, moja dcéra vás miluje, čo tak jeden podpis?“ Opýtal sa ma.

„V pohode, ale odvezte ma tam čo najrýchlejšie ako viete, dám jej aj lístky na koncert ak chcete.“ Rozprával som ako pridával na plyne.

„Moja dcéra nemá kamarátky ani mamu, takže sa musíme o takýchto veciach rozprávať spolu a poviem vám, že je dosť vykoľajená z toho, že už nekoncertujete s chlapcami, asi by o koncert nestála.“ Pán v svetlej modrej košeli a bradou mi prevŕtaval dušu.

„Nedokážem už spievať, môže za to moja prepracovanosť a povedzte jej, že už s chlapcami nevynechám ani jeden koncert. Budem hrať na gitare, budem bubnovať, hocičo len, aby som bol s nimi. Ale sú to slová z mojich úst, tak verím, že sa dostanú len do jej uší, nikde ďalej.“ Pousmial som sa, ako sme bočili na letisko.

„Verte mi pane, odkážem jej každulinké slovo, len sa so mnou prosím odfoťte ako dôkaz, aby mi uverila, Pretože dosť často si z nej robím srandy.“ Vystúpili sme z auta, na fotke nebolo vidno nič, kedže bola tma ale podpis na automape bol zreteľný, poďakoval som sa a vyžiadal si jeho číslo, že jej dcére zavolám. Tešil ako malý a ja som to tak povedal, až keď som zistil, že jeho dcéra ma rakovinu a zomiera. Ukázal mi fotku a moja myseľ si spomenula na ťažké časy.

„Pane nič nie je stratené, moja priateľka ňou prešla tiež.“ Zakýval som sa obišiel celú budovu. Vzadu na dráhe ma čakalo biele veľké lietadlo. S Georgeom sme si dali pozdrav, sedel som v pilotnej kabíne s ním, i keď to je zakázane a rozprávali sme sa.

„Tá čo utekala, je tá tvoja?“ Spýtal sa a ja som smutne prikývol.

„Dávaj si na ňu pozor, takej na svete už niet.“ Odvetil a mal pravdu.

„George, ja viem. Preto, idem za ňou. Chcem jej dokázať, že život bez nej je ako bez vzduchu..“

„Takže žiaden život.“ Dokončil George.

„Presne.“ Zasmial som sa. Potom som sa vrátil do svojho sedadla, kde bola deka a časopis. Kožený poťah sedadla voňal za ňou a ja som vedel, že sedela na mojom mieste. Ako sme prileteli do mesta skontaktoval som sa s Lindsay, ktorá mi prezradila, kedy a o akom čase vystupuje. Všetko som mal naplánované, dokonca ako mala Miriam skúšku som bol s malým a Linsi na káve.

„Ako si mi chýbal.“ Pritúlil som si ho k sebe a on mi ťahal vlasy. Čašník na mňa hovoril v portugalčine, nerozumel som ani slovo ale za to s Linsi si celkom pokecal.

„Takže, naozaj všetko bude tip-top?“ Spýtala sa so smiechom ako si malý namočil ruku do mojej kávy.

„Ty nezbeda, malo by to vyjsť.“ Utieral som mu ju do bielej vreckovky a prestavoval si to.

„Okej, Ema končí skúšku, je dvanásť hodín, čoskoro bude doma. Harry motaj sa v meste tak, aby si ťa nikto nevšimol.“ Zobrala si malého, nasadila mu šiltovku pre batoľatá a s ním na rukách sa vybrali domov.

Miriam, deň premiéry

„Miriam, zatlač na tú pätu!“ Paolo na mňa zakričal ako vchádzal do divadeľnej sály. Práve sme skúšali záverečný tanec na živú hudbu.

„Skok, švih, partner!“ Jeho silný hlas sa ozýval po celej miestnosti. Vlasy mi lietali do všetkých strán a Brandley svojimi rukami tlačil na moje boky. Skúšali sme vo dne v noci, často som sa odvážala do bytu taxíkom, keď už malý spal. Po nociach som nevedela spať a premýšľala nad Harrym. Chýbal mi, hlavne vtedy keď si Mike a Linsi vyjadrovali lásku. To boli najpekelnejšie chvíle.

„Miriam bravó. Brandley drž ju pevnejšie a na konci si ju pritiahni bližšie.“ Trpela som, moje ruky, nohy. Brandley bol prvák, ale tancoval neskutočne. Jeho herecké schopnosti boli na vysokej úrovni, keď sme sa v súkromí rozprávali veľakrát som nevedela ako zareagovať na jeho vtipy alebo poznámky.

„Penny, padá ti sukňa! Josh taktiež dotiahni špičky!“ Nešetril nás, to nie.

„Prejdeme si to znova, posledný raz a poriadne! Inak tu budeme do šiestej!“ Paolo zavelil a všetci sme sa presunuli do zákulisia.

„Miriam, už si tu mala byť! Pravý portál! Brandley ľavý! Poďme, ako vravím nepôjdete domov do večera!“ Trýznil nás ale keď chcel, aby sme to zvládli bravúrne musel. Predstavenie sme si zopakovali ešte trikrát, áno Paolo bol perfekcionista. Obedňajšu prestávku sme mali až o druhej. Stihla som prísť do hotela, akurát keď si Lucas dával závody s Linsiným chameleónom, kto dôjde skôr od dverí ku kuchynskej linke. Veru, Pascal bol pomalý ale Lucky podvádzal. Totiž staval sa na štvornožky.

„Ako ste sa mali?“ Pýtala som sa ako som do seba hádzala polievku a malý sedel na podlahe a silou mocou si chcel do úst vopchať moju topánku.

„Lucas, bak, ba.. Nono, nechytaj, baka.“ presadla som si do tureckého sedu a dívala sa na jeho rozkošnú tváričku.

„Boli sme sa prejsť, večer budeme tam aj s Mikeom.“ Zmenila tému a donútila ma, aby som sa usmiala.

„Chýba mi Lins.“ Riad som odložila do umývačky a opierala sa o linku.

„Neboj sa, všetko sa dá do poriadku.“ Žmurkla na mňa. Ďalšiu skúšku sme mali mať o hodinu a tak som si na chvíľu sadla na terasu a sledovala hemžiacich sa ľudí podo mnou. Som rozhodnutá, po predstavení letím za ním domov. Nič ma tu nebude držať, potrebujem vidieť jeho oči. Nedokážem byť od neho dlhšie, vie, že sme si súdení, vie to.

Telefonovala som aj s mamkou, ktorá bola v strese.

„Ako to zvládaš Miriam? Nemáš trému? A čo text?“ Jej hlas ma strašil.

„Som v najlepšom poriadku, lebo mám pod sebou dosky divadla.“ Zasmiala som sa, ako som zbadala starú tetu prechádzajúcu cez prechod na červenú. Všetci šialenci na ňu trúbili ale ona si z toho nič nerobila. Šla svojou cestou a nikto jej v tom nebránil.