More Than This 57. City neslabnú

Blížime sa ku koncu, dievčatá, niečo čo som prežívala spolu s ňou, pomaly končí.

Miriam

o 5 a pól mesiacov

„Miláčik, drž sa. Dávaj na seba pozor a vlastne prečo nemôžem ísť s tebou?“ Mama sa so mnou lúčila vo dverách a ja som neveriacky krútila hlavou.

„To nemyslíš vážne, takéto ceremónie si nerobila, keď som odchádzala na výšku.“ Poťahovala nosom zatiaľ čo ju Jessie ťahala za tepláku.

„Jessie, zavolaj Adamka aj ocka.“ Utrela si vreckovkou oči a nervózne na mňa hľadela. Hravé dievčatko sa rozbehlo preč.

„Mami, je to len jedno predstavenie. Predstav si ako sa cítim, keď mi Paolo, mami Paolo, zavolá, že ma potrebuje. Je to nenahraditeľný pocit, keď vieš, že tvoj bývalý učiteľ herectva ťa zháňa do svojej divadeľnej hry.“ Vrúcne som sa usmiala.

„Ale vráťte sa mi čoskoro a prosím nenechaj sa zbaliť ďalšiou hviezdou.“ Zasmiala a ja som vedela, že Sue Gloomerová je zas tá akčná ženská so svojským humorom.

„Na čo ty nepomyslíš, dobre vieš, že taká nie som. Idem preč na mesiac, počuješ? A čaká ma tam Linsi, bude o nás postarané však zlatko?“ Pobozkala som Luckyho na čielko.

„Vieš ja len tak pre istotu.“ Zasmiala sa. Spoza nej vykukla rodinka a ja som započula trúbenie auta. Obzrela som sa a zbadala blonďavú hlavu, vytŕčajúc s čierneho auta.

„Dobre, Niall je už tu. Budeme v poriadku a ozvem sa. Inak to predstavenie nájdeš na internete.“ Malého som si vyzdvihla vyššie a ďakovala Andymu, ktorý so mnou šiel až k autu. Prehádzali sme cez cestu keď som...

„Mamí?“ Zakričala som naspäť, pretože mi napadla dosť podstatná vec.

„Áno?“ Jej prenikavý hrubý hlas sa ozval ulicou.

„Daj vedieť ockovi, že idem do Ria.“ Usmiala som sa a zakývala jej.

„Prečo mu nezvaláš ty?“Namosúrene na mňa hľadela. Mykla som ramenami a podávala malého Niallovi. Pripinál ho a ja som pomohla naložiť naše batožiny.

„Miriam, slečinka. Keby ti niekto ublížil, dáš mi vedieť dobre? Zabijem ho.“ Andy chcel odľahčiť situáciu a celkom sa mu to podarilo.

„Samozrejme, inak prosím, kým sa vrátim, nech ti pribudne ďalšie tetovanie dobre?“ Potmehúcky som sa zasmiala zatiaľ čo k nám došiel Niall. Rukou ma držal okolo pása a ja som cítila nepríčetne hlúpo.

„Tvoju tvár si dám na čelo..“ Zasmial sa a objal ma okolo ramien.

„Doruč ju tam správne a potom nám ju aj dones.“ Ukazovákom mával mamkin chlap Niallovi pred nosom a on strachopúcky prikyvoval. Moja mama si strašne zvykla na moju aj Lucasovu prítomnosť, ale ja netuším čo bude zajtra a ne ešte, že či sa naozaj vrátim o mesiac.

„Niall daj tú ruku dole.“ Cedila som pomedzi zuby ako sme mu kývali, keď vchádzal naspäť do domu.

„Páčilo sa jej tam, ale nie som sviňa a ty to vieš.“ Otvoril mi zadné dvere a ja som poslučne nasadla dnu. Lucas už odfukoval a ja som sa upokojila, že cesta na k ním do Londýna neprebehne ako večnosť a on ma potom následne posadí na ich lietadlo. Harry nevie o ničom a dúfam, že to takto ostane.

„Čo nám pustím?“ Spýtal sa nedočkavo.

„Niečo pokojne, na premýšľanie.“ Vzdychla som si.

„Na čo sa toľko trápiš, Harry vie o čo prišiel. Miriam, aj jeho to bolí. Stále nechápem čo sa to medzi vami vlastne vôbec deje.“ Bočili sme na diaľnicu, hľadela som vonku a sledovala malé kvapky ako stekajú po okne na mojej strane.

„Niall, ja viem prečo som to tak spravila. Myslíš, že mu ešte na mne záleží“ Čelo som priložila na studené sklo a počúvala staršiu pieseň v pokojnom tempe, ale pieseň od nich. Nechcela som túto, lebo za každým keď na rad prišiel Harryho hlas zabolelo ma v mojom vnútri.

„Niall vypni to.“ S plačom som vyslovila ako spieval tak bolestivo, že až mňa pichalo v srdci. Ticho sa rozprestrelo po celom aute a tak som naslúchala iba dažďu.

„Mám ti odpovedať?“ Spýtal sa.

„Mohol by si.“ Smutne som sa usmiala.

„Podľa mňa, ty odpoveď poznáš. Dobre vieš, že áno. Lebo to cítiš, Miriam nepôjdeš do Ameriky, pôjdeme za Harrym.“ Povedal stroho a ja som preglgla na prázdno.

„Nie Niall, keď ma nechceš viac trýzniť tak to nerob. Bože, prečo som taká stupídna?“ Hlavu som si položila do dlaní a vypla si pás. Cítila som ako šofér spomaľuje a dáva smerovku. Zrazu sme zastavili úplne a buchli dvere. Niall otvoril tie moje a asi mu bolo jedno, že prší a on mokne. Pripol ma a ozval sa ku mne.

„Miriam prestaň. Tak začneš žiť od znova.“ Pribuchol mi dvere. Nastúpil k sebe a just pustil piesne, kde Harry ešte dokázal spievať. Slzy mi tiekli prúdom, vedel, že ma ničí, že ma zabíja.

„Prosím netráp ma.“ Cekla som a rukami si zapchávala uši. Vypol to a už sme spolu od vtedy neprehovorili. Zobudila som sa až nato ako mi otváral dvere a cez okno som videla, že sme už na letisku.

„George, riadi naše osobné lietadlo, zoberie ťa do južnej Ameriky, aj do Ria, potom v lietadle ťa čaká niekoľko párov tmavých okuliarí a máš tam aj deky a niečo čím prikryješ malého, keď budete prechádzať cez halu.“ Usmial sa a pomohol mi vyjsť.

„Malý už bude hladný.“ Rukou som si pretrela oči.

„Neboj sa, v lietadle ho môžeš pokojne nakŕmiť.“ Vybral mi z kufra batožiny a ja som sa snažila zobudiť.

„Bude ťa na letisku ozaj čakať Linsi?“ Starostlivo sa ma pýtal.

„Mala by.“ Zívla som si a natiahla sa. Niall nás odprevadil, zoznámila som sa s mladým mužom, našim pilotom. Let prebehol pokojne aj keď malý naňho reagoval po svojom. Ako sme sa stretli s Linsi pozvrackal sa a zdvihla sa mu teplota. No kto môže byť tak šialený ako ja, že s deväťmesačným deiťaťom letí cez krajiny len kvôli svojim snom. Zobrali sme si taxík a odviezli sme sa do hotela, kde som kedysi spolu s nimi zdielala byt. Lindsay bola tak žhavá, že nevedela ani len vopchať kľúčik do dverí.

„Uvidíš, bude poriadne vykoľajený.“ Zasmiala sa peroxidová hlava a nakoniec sa jej podarilo otvoriť vchodové dvere. Veci sme zhodili dole a vpochodovali do obývačky. Malý mrnčal a mne pohľad padol naňho.

„Mike.“ Prekvapene som hľadela do očí mladému štíhlemu mužovi.

„Bože Ema, ty si stále tá tenká tmavovlasá dievčina s tajomným úsmevom.“ Priblížil sa ku mne chlap v basketbalovom drese a so svojimi veľkými rukami ma skryl vo svojej náruči. V mojej pamäti sa osviežilo meno Ema, pretože tu ma vždy tak volali, bolo im ľahšie to vyslovovať ako sa trápiť s Miriam, pamätám si ako keby to bolo včera, čo som mu povedala, že som preňho Miriam alebo Ema, nech si vyberie...

„Limetka, nevravela si, že ten hosť bude až tak vzácny.“ Zasmial sa na svoju priateľku, ktorá na rukách držala neposlušné dieťa.

„Limetka?“ So smiechom sa spýtala a dostala zaujímavú odpoveď.

„Áno, vie byť tak kyslá a niekedy tak sladká a k tomu ked sme minule spolu..“ Mike začal rozprávať keď ho rozhorčená Linsi stopla.

„Je tu dieťa.“ Rozosmiali sme sa a ja som sa na chvíľu cítila príjemne.

„Kde je Alexes?“ Položila som im otázku, keď ma už Mike netrýznil tuhím stískaním.

„Vzdala to.“ Vzdychla si blondýnka ako si sadala s Lucasom do čierneho koženého kresla.

„Prosím? Ako to?“ Nechápala som tomu.

„Tak ako ty. Hnevala sa, že to tu už nemá zmysel, keď tu niesi.“ Vravel zaujato Mike a odpratával si veci z konferenčného stolíka.

„Nikdy sme si najlepšie nesadli, mali sme rozdieľné názory, nerozumiem.“ Rozhodila som rukami.

„To nie ale mala ťa za vzor.“ Ušknula sa Linsi keď jej Lucky chytal malou rúčkou nos. Potrebovala som sa napiť vody a upokojiť sa.

„Hore je ešte posteľ?“ Spýtala som sa.

„Ema musím ťa s niečim oboznámiť. Tento byt sme s Mikeom kúpili, ako sme končili výšku.“ Neprekvapili ma.

„Fajn, takže už nie je?“ Dobŕdala som pretože ma poriadne ťahalo na spanie.

„Len kreslo na ktorom spí Limetka, keď trucuje a zlostí sa na mňa.“ Smial sa Mike a bral si Lucasa na ruky.

„Zmestíme sa tam s týmto šidlom?“ Usmiala som sa na Luckyho, ktorý sa rehotal keď dlaňou prechádzal po Mikeovom trnisku.

„Nie budete spať v našej spálni so mnou, Mike je veľký gentleman, však zlato?“ Neodpovedal.

„Pôjdem ho uspať, určite je unavený a ja tiež.“ Najprv sme si sadli na pohovku, vyzliekla som mu rifielky, mikinku a nechala ho len v plienke a v bodoch. Linsi šla s nami a ja soms a tešila, že sa trošku ešte pozhovárame.

„Prečo si tu bez Harryho? Prečo ho výdam na internete, na bulvárnych stránkach? Prečo vidím len fotky kde je v opileckom stave?“ Lindsay to na mňa pomaly vypľula a malý si lozil po veľko plošnej manželskej posteli.

„Lucky dávaj pozor.“ Jeho malá kučeravá hlava sa len tak obzrela s pusy mu padali slinky a on sa smial.

„Doma takú nemáme.“ Žmurkla som naňho a on sa hodil dozadu na vankúš.

„Toto už viac nerob. Bude bumbum po riťuli.“ Upozorňovala som ho.

„Bu-bum.“ Kýval hlavou.

„Áno, áno!“ Rýchlo som si stiahla k sebe a dala mu napiť sa slasti.

„Emi, odpovedaj mi.“ Linsi na mňa tlačila.

„Bože ja sama neviem. Keď sa vracial z pobytu v nemocnice, čo ho operovali, pohádali sme sa. Poriadne. Sama som vyvodila záver stretnutia a jendoducho som odišla.“ Kývla som hlavou.

„Tie tri slová si mohla rovno stlačiť do jednej vety, obšírnejšie poprosím.“ Zasmiala sa a zatiahla nám závesy.

„Linsi ľutujem to z celej duše, ale ja som nedokázala sa v tom momente správať inak. Ublížil mi jednou hlúpou vetou a ako vravím ja som si sama vyvodila záver o sestričke a jednoducho som tú situáciu nezvládla.“ Opäť mi z očí začala kvapkať slaná tekutina.

„Dobre, ale určite ste sa potom ešte stretli však?“ Usmiala sa a podala mi kapesník.

„Vieš, že áno, na Vianoce, lenže vtedy som už dostala telefonát od Paola, že ma bude neskôr po jari potrebovať a nedokázala som mu ešte odpustiť.“ Pohľadom ma hypnotizovala.

„Prečo? Odpustila si mu, keď ťa opustil v najhoršom roku tvojho života, čo je potom toto za výhovorku? Vari ho už neľúbiš, ba či ťa Niall hodil do svojej siete?“ Jej bystrá hlavička sa nedala odradiť, ba ešte viac do mňa ryla.

„Prestaň, nie. Milujem ho ale Linsi ja neviem či mu chcem odpustiť. Bože, vieš koľkokrát som jeho úlety a chyby tolerovala.“ Snažila som sa jej napchať do hlavy nezmysli len, aby ma to už viac nebolelo.

„Ema v prvom rade si uvedom, že nikto nie je dokonalý a v tom druhom, že ty si dosť múdra a na toľko inteligentná žena, aby si si zhodnotila aj ty svoje trúfalosti alebo chyby a brala na to ohľad.“ Vravela mi do duše tak ostro.

„Prečo narážaš na ten hlúpy bozk s Niallom? Keby neprišiel, keby som tu nebola sama tak by sa nič..“

„Nie Ema, prečo si nepriznáš, že láska z tvojej strany slabne?“ Stíchli sme obe.

„Nie neslabne. Odpustila som už dávno, oh bože Linsi prečo zo mňa musíš vždy všetko vytiahnuť?!“ Opatrne som bezvládneho Lucasa uložila a ďalej sa venovala kamarátke.

„Tak potom, uveď dôvod.“ Rukou spravila gesto.

„Mala som na pláne, že pôjdem k ním domov na Vianoce, prosto a jednoducho mu poviem, že žiť bez neho nedokážem ale potom mi volal on, Paolo a ja som pochopila, že takto mám nádej zahrať si posledný ráz v mojom živote. Vieš ako mi tá vôňa dosiek chýba, tie ozveny? Nevieš si to predstaviť.“ Vreckovkou som si pretrela oči.

„Prečo posledný ráz? Keby ste sa vtedy udobrili, neprišla by si?“ Nevidela som už pomaly na oči ale ona sa nevzdávala.

„Lebo takáto príležitosť sa nenaskytne mnohokrát, nedokončila som výšku, nikde ma nezoberú ako herečku, odložila som všetky svoje sny do zásuvky a až potom si uvedomila, že Harry si svoje plnil a ja nie.“ Mrzuto som rozprávala.

„Teraz is ich už neplní, nemôže.“ Po tichu povedala.

„Viem, preto si aj ja chcem splniť ten svoj, posledný ráz a potom trpieť ako on.“ Stíchla.

„Prečo? Na čo trpieť? Paolo ťa miluje, hovorí o tebe ako o živej latinskej kráse, chce aby si sa vrátila, aby si dokončila túto školu a mohla mať svoju kariéru.“

„Nejde to, nevieš ako by som trpela tým, že ja môžem robiť to čo chcem a on nie.“

„Ema, a keby ste sa dajme tomu do vtedy udobrili prečo by si tu s ním neprišla?“ Zas sa vrátila k staršej otázke, na ktorú som nestihla odpovedať.

„Lebo by ma to zlomilo i jeho. Bože, keby ma videl v mojom živle čo by robil? Nebol by nabrúsený, že on už nemôže? Opäť by sa to medzi nami len brúsilo, nechápeš, že to všetko nadväzuje na tú hlúpu vetu čo mi vtedy v Novembri povedal?“

„Akú?“ Položila mi asi dvadsiatu otázku v poradí.

„Keď je so mnou, myslí na to, že nedokáže spievať.. čo by robilo tu, keby ma videl hrať?“

„Trápil by sa, zrejme.“

„Ešte stále nechápeš, že to všetko robím pre neho? Najradšej by som mu teraz, hneď teraz povedala, že ho milujem tak silno, že si to ani nedokáže predstaviť ale to pokušenie, že si môžem zahrať v muzikály, že môžem chvíli žiariť pod svetlami reflektorov, chcem to zažiť ale nechcem ho mučiť. Keby sa to v novembri nestalo, keby sme spolu zdielali život šťastne, prišli by sme tu spolu, zahrala by som si a šli by sme domov. Ale ja ho milujem tak vrúcne, že mu nedokážem ubližovať, keď bude šťastnejší bezo mňa, tak načo mu ničiť život?“ S ťažkosťou som vyslovila posledné slovo môjho prejavu a skryla sa pod perinu.

„Čistá Ema, pred všetkým sa len snaží ukryť.“ Udelila mi buchnát do ramena, neviem či sa chcela trafiť tam, kedže perina nie je priesvitná ako Harryho Pottera plášť. S tichým sykotom som trpela až som započula slabé privretie dverí, tak som vystrčila hlavu von spod horúceho paplónu a nadýchla sa kyslíka.

„Há, mám ťa!“ Spoza skrine vyskočila Lindsay. Sykla som na ňu, keď som uvidela ako sa malý prevracia.

„Prepáč.. Poď pôjdeme do mesta za Paolom, malého postráži Mike, neboj sa.“ Ťahala ma z postele.

„Nie si normálna Linsi, čo keď sa skotúľa dole a kašičky som ešte nevybalila.“ Snažila som sa vzoprieť tomu surovému dievčaťu.

„Mike, výživy sú v žltej taške, jedna miska jabĺčok mu stačí! Prosím buď v spálni pri ňom, aby nespadol, je na to expert!“ Kričala som vo dverách, stihla som si tak akurát stiahnuť mikinu z vešiaka.

Viezli sme sa autobusom, pohľad na palmy a portugalčina ma napájala chvíľkovou radosťou i keď mi začínali Linsine šialenosti prechádzať cez hlavu.

„Skadiaľ ste si zohnali financie na kúpu toho veľkého bytu?“ Pýtala som sa jej so záujmom.

„Vtedy sme ešte nepracovali a Mikeovi rodičia boli radi, že má vzťah a poslali nám peniaze. Síce teraz im to spoločne splácame ale sme im vďační.“ Usmiala sa ako sme vystupovali z mestského dopravného prostriedku.

„Máš už prácu?“ Opýtala som sa.

„Neviem či je to vhodné, v tomto okamihu niečo také rozoberať.“ Jej pery sa stiahli do úzkej čiarky.

„Linsi nehraj sa tu na nevinnú a vyklop to.“ Zasmiali sme sa a ona pokračovala.

„Asi pred týždňom sa tu objavil jeden režisér, hľadá do svojho nového filmu ľudí a s Mikeom sme boli na konkurze.“

„A?“ Pohotovo som vyslovila samohlásku.

„Prijali ma.“ Zvýskla a ja som ju objala. Po ceste sme sa zastavili kúpiť dezert a s ňou zašli navštíviť Paola. Uňho doma som ešte nebola, len v jeho prechodnom byte a to v hoteli, kde býva Linsi so svojim partnerom. Jeho tehlový dom bol prenáramne krásny, na parapetách mal kvety a na vchodových dverách mu visela malá tabuľka s jeho karikatúrou.

„Ten prsteň vystihli.“ Prstom som prešla po pokreslenom dreve a Linsi zatiaľ zazvonila.

„Dievčatá, olá. Miriam sama o sebe!“ Svojim prízvukom nás privítal a mne padol pohľad na jeho tyrkysovú teplákovú súpravu.

„Paolo, teší ma.“ Jemne sme si potriasli rukami.

„Čo to za gésto!“ Silno ma stisol a ja som sa rozosmiala.

„Čajos? Olos kávos?“ Vyzuli sme sa a on nás viedol po jeho dlhej chodbe.

„Sú tu fotky všetkých tvojich tried, Paolo?“ Položila som mu otázku a snažila sa nájsť tú moju bývalú.

„To vieš, že áno, Miriamka.“ Prešiel o meter ďalej a dotkol sa rámika.

„Tu, dievčina tu. Linsi, božskejší dezert nebol? Milujem ho najviac.“ Z rúk jej zobral červenú škatuľku a vošiel do dverí naľavo.

„Vravela som ti, aby sme zobrali tú bielu.“ Pohoršene som povedala.

„Ema, naozaj má tento najradšej, zabudla si na jeho reči? Aha, tu sleduj.“ Mrkla na fotku v pozlátenom tenkom ráme.

„Áno, sekne ti to.“ Zamrmlala som prezerajúc si ľudí, na ktorých som zabudla.

„Nie, Graace, nepamätáš? Vidíš, tam stojí úplne vzadu v čiernom, jej vlasý sú tmavé a jej výraz tváre je znechutený.“

„Čo sa jej stalo?“ Prekvapivo som otvorila pusu.

„Dievčáta, sadnete už dakedy?“ Z dverí sa vynoril holohlavý chlap a my sme bez reči šli za ním.

„Takže Miriam, svojich mladších žiakov som oboznámil, že príde moje dievča z Londýna. Tešia sa, sú priam nadšení. V pondelok ráno začíname skúškou spevu, máš kam dať dieťa?“ Spýtavo na mňa hľadel.

„Bude so mnou.“ Pokojne odpovedala Linsi a ja som sa na ňu ďakovne pozrela.

„Predstavenie už máme nacvičené, akurát nám treba dosadiť hlavnú postavu.“ Žmurkol na mňa a ja som nechápavo hľadela do jeho očí,

„Ďa₋ďakujem.“ Šepla som.

„Musia vidieť ako sa hýbe herečka.“ Zasmial sa a do úst si vložil čokoládovú pralinku.

„Dej sa odohráva v päťdesiatych rokoch na strednej škole. Uvidíš budeš nadšená z tých šiat a z účesov.“ Rozprával potom ako zjedol to sladké potešenie.

Naspäť sme sa vrátili podvečer, malý práve papal. Mikeovi zdobila tvár Luckyho výživka.

„Buďte šťastné, že som nenašiel mobil, lebo presne ako ste odišli sa zobudil a-a Linsi my deti mať nebudeme.“

Čas s nimi som trávila v spokojnosti, každé ráno cvičila, tancovala, spievala, hrala, len, aby som na chvíľu bola opäť vo vykúpení.