More Than This - 55. Možno je čas na pauzu

Hello sun! Svieti mi do izby, lúče sa odrážajú na stene, cítim pomedzi chlad jemné teplo, kedže mám otvorené okno a vidím paru stúpajúcu zo šálky horúceho čaju.
Mám čakať na komentáre na predošlom príspevku? 
Myslím, že je to zbytočné. 

Čo je dnes za deň?! No predsa Malikov  deň!! muhahah HB-day!
I hope you like it ♥


  

Prechádzali sme sa cez park, bolo skoré svieže ráno a ja som bola rada, že malý je dobre oblečený. Trávu dostal mráz, slniečko sa odhodlalo ale len trochu! vyjsť spoza oblakov a jemne nás ohriať. Konečne som pocítila končeky prstov a zrýchlila tempo. Čoskoro a sme v jednom obchodnom centre, kde robia tú najlepšiu čokoládu a najchutnejšie koláčiky pod slnkom. Čo je lepšie ako sedieť pri stole, nemyslieť na nič len popíjať horúcu chocolate?

„Miriam? Vieš, ja musím ti niečo dôležité povedať.“ Zasekli sme sa v strede chodníka a moja čokoláda sa mi vzďaľovala. Prikývla som, pretože keby som mala niečo povedať, tak by som prišla asi aj o jazyk.

„Chceli by sme sa sťahovať s Liamom, Olliver bude mať pomaly tri roky a už potrebuje svoj priestor, rozumie všetkému a keď niekedy vidí ako si domov Zayn nosí ženy, alebo ako na seba nadávajú, či už ich sprosté poznámky. Jeho neustále otázky “prečo“, musí zodpovedať Liam, lebo ja nevládzem. Aj on potrebuje svoju detskú a myslím, že je na čase, aby sme ho začali vychovávať. Lebo mi príde absurdné, že trojročné dieťa o desiatej večer ešte nespí, lebo zdola ide hudba alebo nejaký hluk z telky nebodaj počuť ako sa chlapci smejú a najhoršie na tom je, že tam počuje svojho ocka. A potom vyskočí z postele, lebo on chce ísť za ním a ja som následne psychicky na dne, lebo viac ako dve hodiny sa snažím uspať a potom aj tak zuteká dole. Po piatich minútach idem poň ho a vidím, že sedí v ockovom lone a smeje sa na filme spolu s ním. Chlapci mu podávajú pukance a malý si uchmatne zo hrsť. Postavím sa pred televíziu a oni následne zo seba vydajú citoslovia a stopnú obraz. Keď začnem rozprávať: „Nedávajte mu to! Je to presolené, dávno mal spať a Liam ty si mohol aspoň zobrať naspäť hore!“ Stojím si za svojim a však oni na mňa ričia nech sa posuniem a ďalej sledujú to sprostosť.

Liam na mňa nereaguje, pristúpim k nemu a uchmatnem Olivera pod pazuchu. Vlečiem sa s ním hore po schodoch, v izbe ho položím na posteľ a sledujem ako mu z očí tečú slzy sklamania a on kričí, že chce ísť k ockovi.“

„Oh..“ Reagovala som, čaká to aj nás? Prosím, však nie...

„Počkaj a to nie je všetko! Bolí ma vidieť ho takého, poviem mu nech si zoberie knižku, ľahne si do veľkej postele, ocko za chvíľu príde. Poslúchne ma. Schádzam dole a počujem to čo predtým.

„Liam, malý ťa chce!!“ Zakričím naň ho tak, aby to počul, pretože sa mi nechce vojsť do obývačky a vidieť zas a znova tie ksichty. Liam vybehne hore. Zatiaľ sedím na schodoch a hlavu mám položenú na kolenách. Payne zíde dole po piatich minútach a kričí nie je začo. Ako sa mám cítiť po niečom takom?“ Zo zármutkom si vzdychla, vedela som, že táto mladá žena s nádhernými kučerami potrebuje pomoc od svojej kamarátky, no zrazu sa pred nami zjavil zadychčaný Niall. Plietol sa mu jazyk a ja som mu nerozumela nič.

„Ešte raz a pomaly.“ Povedala som, sledujúc Dannynu tvár. Stáli sme pri obruvníku a jediný ktorý sa mu z nás venoval bol Lucas, zelený žabací overal ho prestal hnevať a aj to, že si nevie rukavicu strčiť do úst, radšej sledoval Niallove krikľavé topánky. Takže sa v podstate nevenoval jeho osobe ale materiálovej časti jeho ja.

„Harry- Harry je už doma..“ Dychčal, konečne správa ktorá ma donútila pozrieť mu do očí.

„Čo? Ako to?“ Danielle sa spamätala o mnoho skôr ako ja. Rozbúšilo sa mi srdce.

„Chcel nás prekvapiť. Miriam utekaj, čaká ťa. Alebo je už možno na ceste.“ Kývol hlavou dozadu a ja som zbadala jeho postavu v diaľke. Sivý kabát, čierne nohavice a vlasy vejúce spolu s vetrom.

„Utekaj.“ Pobúchalo ma po pleci mladé zasnúbené žieňa. Perami som jej jemne naznačila milé slovo, ktoré vždy poteší "ďakujem" a usmiala sa. Najprv chôdzou ale keď som už zreteľne videla jeho tvár rozbehla som sa. I on. Okolo nás bolo ranné ticho, pár mužov za cestou a žien.

„Harry!“ Zvýskla som ako ma uchytil. Až som videla ako vrabce, ktoré predtým vysedávali na konároch už opadaných listnatých stromov vyleteli do vzduchu.

„Honey.“ Jeho ruky ma držali za boky a pritiahli k sebe. Nosom sa obtrel o ten môj a potom ma pobozkal.

„Chýbala si mi.“ Usmial sa a prstom sa dotkol mojej jamky.

„Aj malý.“ Zbadal ho, musel, teda nemohol ho prehliadnuť. Musím mu kúpiť normálny set mini nohavíc a bundy, ale nájdem niečo na dvojmesačné dieťa?

„Posledný týždeň mu dosť chutí tvoj bordový vankúš.“ Usmiala som sa a Harry spojil naše ruky.

„Ale čo.“ Smial sa.

„Poď, lebo keď sa rozplače, bude ho počuť až moja mama. A naozaj nepotrebujem, aby sa tu dotrepali.“

„Och ty malá potvorka.“ Zaškeril sa.

„Prosím?“ Zvedavo som zdvihla obočie.

„Mám pocit, že si sa nejako zmenšila. Už nie si na úrovni mojich očí.“ Žmurkol na mňa a stlačil mi ruku.

„Môžeš si vyskúšať, nosiť každý deň na rukách tých pár kíl a zas až tak dlho sme od seba neboli, takže.“ Brnkla som mu po nose a on otvoril ústa.

„Harry vidím ti pomaly do žalúdka.“ Zachichotala som sa.

„Poď ku mne.“ Naštartoval sa a ja som sa rozutekala smerom doprava hlbšie do parku. Nestihla som pobehnúť ani tri metre a už ma držal u seba.

„Zlatko, nemáš šancu.“ Stláčal mi zozadu obvod hrudníka, a hlavu mal položenú na mojom ramene. Perami sa dotýkal môjho studeného líca.

„Harry, ak nechceš, aby som posledný krát vydýchla, tak ma pusti.“ Ťažko som vravela a snažila sa do pľúc nahnať nejaký vzduch.

„Pokiaľ nepovieš, že ma ľúbiš, tak ostaneš uväznená.“ Zasmial sa.

„Nemusím ti to vravieť, lebo ty to vieš.“ Razom mu jeho ruky spadli na úroveň stehien. Otočila som sa k nemu, škeril sa.

„Si nádherná i v tých krikľavých teplákoch.“ Zasmial sa.

„Ako, že ťa pustili už dnes?“ Spýtala som sa, prechádzajúc na zmyslu plnú tému.

„Prečo sa už neusmievaš?“ Zdvihol mi bradu.

„Harry, ženy sú aj vážne. Nemám desať rokov, čo je sranda to je sranda no existujú aj dôležitejšie veci ako bláznenie sa.“ Pokrútil hlavou.

„Presne toho som sa obával.“ Obrátil sa.

„Čoho?“ So strachom sa opýtala

„Že prídem a ty ma opäť privedieš na myšlienky, že už nedokážem spievať.“ Konečne sa otočil a rukami chytil moje ramená a zatriasol mnou.

„Ako to robím?“ Z očí mi vyhŕkli slzy. Slová sa dotkli mojej duše a ja som zosmutnela, to čo povedal ma zabolelo.

„Ja neviem.“ Mykol plecami a následne sa ma snažil objať.

„Nie Harry, bolí ma to. Nechaj ma.“ Odstrčila som ho od seba.

„Anjelik, honey, darling, Miriam.. no ták..“ Tlačil si ma k sebe.

„Bože, už aj ty si chňup! Harry trápim sa vo dne i v noci, kvôli tebe, že môj priateľ nedokáže robiť to čo miloval najviac na svete.“ Rukou som si pretrela oči.

„Nemal som to hovoriť.“ Krútil hlavou.

„Možno mal, aspoň viem, že ja som tá zlá.“ Zadívala som sa doľava a sledovala stromy.

„Prestaň, chýbala si mi. Ale keď som s tebou nútim sa nad tým premýšľať.“ Vravel tak zamyslene a najviac udieralo moje vnútro to, že je surový, ako mu bolo zvykom. Bol drsný, vždy, všade a vo všetkom, v každej činnosti, v každom oslovení. Či to boli milé slová i tak z nich bolo cítiť tú jeho drzosť.

„Chceš, tým povedať, že mám odísť. Odísť z tvojho života po tom čo máme spolu dieťa, len kvôli tomu, aby si nemyslel na to, čo si si vlastne zapríčinil sám.“ Pritvrdila som i ja.

„Miriam, ty všetko vidíš pochmúrne! Necekol som o tom ani slovom, tešil som sa na teba..“ Šúchal si o seba dlane, svoju jemnú pokožku, aby sa zohrial.

„..A potom si zrazu zistil, že moje ja ti vlastne ani nechýbalo a ja sprostá. Predstav si, že sa mi o tebe zdalo. Mala som depky, chcela som už byť s tebou.“ Chytil ma za bedrá a tesne pritlačil na tie svoje.

„Necekol som o tom ani slovom.“ Tvrdo hovoril.

„Nie, ale myslel si si to, alebo si ma od toho chcel uchrániť na čo robiť také zbytočné veci? Dieťa je moje a možno keď sa dvaja ľudia milujú príde zážitok alebo niečo čo im ten cit medzi nimi zoberie.“ Kývla som ramenami hľadiac mu do očí.

„Čo to rozprávaš? Ty to tak cítiš snáď alebo dačo?“ Nechápal? Nie, on sa len robil.

„Kto vie, ktorá sestrička ti spadla do náručia, že už ani nevieš dať do bozku to čo kedysi.“ Teraz som bola ja tá, ktorá sa od neho odsunula.

„Miriam si v poriadku?! Si moje dievča, možno čoskoro moja žena a ti mi niečo také povieš?!“ Do svojich dlaní zobral moje skrehnuté.

„Láskavo správaj sa ako muž a pusti ženu keď o to žiada.“ Zvyšovala som hlas, jemne mi ich stlačil, zohrial ich a tak pustil.

„Harry ublížil si mi tak, ako to robím práve ja tebe. Nevieš si predstaviť čo znamená pre mňa život bez teba ale možno je načase vyskúšať to a možno sa budeš cítiť slobodne, príjemne a nebudeš rozmýšľať nad svojimi hlasivkami.“ Poriadne som mu zaviazala a pritiahla šál okolo krku a dala mu obyčajnú pusu na líce.

„Asi je čas na pauzu.“ Vzdychla som, hľadiac mu do prenikavých očí.

„Pauzy? Ľudia sa nevracajú k sebe už potom čo si dajú na krátky čas prestávku.“ Neusmieval sa, to nie.

„Ty to tak chceš?“ Spýtal sa a pramienok vlasov mi zastrčil za ucho.

„Neviem, možno nám takto bude lepšie.. no nemusí.“ Vravela som ako ma objímal.

„Miriam, túžil som ťa už vidieť, no nenapadlo mi, že jednou vetou všetko doseriem.“ Vzdychol si.

„Uvidíme, čo sa bude diať... ale po Lucasa si môžeš prísť kedykoľvek.“ Oznámila som mu podstatnú vec a sama nezmierená s tým, čo sa deje. Ako môže jedna hlúpa poznámka pokaziť niečo tak krásne? potom všetkom?!