Forever Young

Nie je to s Harrym. Na tejto jednodielke som pracovala strašne dlho a dokončila som ju túto noc o druhej. Som zvedavá, či vám to bude po chuti alebo nie. Ešte niečo :) je to o dosť dlhé, takže sa začítate..



Forever Young

od 1.-9. je časový sled udalosti.

„Mamí! Mamíí, čo to je?“ Leona poskakovala za mojim chrbtom a ťahala mi vlasy.
„Zlatko, ocko spí, šepkaj.“ Poslúchla ma. Prstom prešla po mieste, kde som mala vyryté dve najcennejšie slová, ktoré pre mňa znamenali tak strašne veľa. Nahla sa k môjmu uchu a zašuškala.
„Čo to je? A prečo to nejde zmyť prstom? Mamí, asi ťa niečo štiplo a možno to do teba vpustilo jed a teraz tu máš tie čarbanice.“ Jej fantázia presahovala všetky možné hranice, bola neskutočne hravá, hnedé vlasy jej skákali zo strany na stranu a modré oči žiarili.
„Leona, neboj sa nič ma nepichlo.“ Hľadela so do prázdna a rozmýšľala, ako jej to povedať.
„Idem po lekárničku, musíme ti to natrieť krémom, aby to zišlo.“ Zhupla sa dole z pohovky a utekala preč.
„Ocko spí!“Márne, niekedy sa mi zdalo, že rozprávam sama so sebou. Z druhej izby sa ozval buchot, pád a plač. Vystrelila som na rovné nohy a utekala do našej spoločnej izby. Leona sedela na zemi, kolienko mala od krvi, držala si ho pevne a ronila slzy. Liam sa razom zobudil, posadil sa ako sviečka a snažil si uvedomiť čo sa deje. TO som už sedela pri slečne a fúkala jej ranu. Jajkala a stále ma ťahala za vlasy.
„Ocí, ocí.“ Ruky naťahovala do vzduchu a žiadala si Liama. Usmial sa, bol rád, že ho oslovovala otcom, Leonu si privinul k sebe. Mieril s ňou do kúpeľne a šteklil ju pri tom na brušku. Leona bola ako aprílové počasie, z veľkého plaču nemala problém prejsť na veselý smiech. Pomalým krokom so došla za nimi a sledovala moje slniečka. To menšie sedelo na práčke s nezbedným úsmevom a to druhé väčšie sa snažilo ošetriť mu kolienko. No však Leona bola veľká potvora a vždy nás provokovala. Nebála sa, keď bola zlá dostala trest. Posedela si hodinu v izbe a potom vyšla von ako jedna hviezda. Keď šiel Liam skontrolovať izbu, vystrašil sa. Nad našou postelou na stene vynikalo strašidlo. Do hlavy sme jej nahučali, že takto bude vyzerať, keď nebude jesť zeleninu.
„Mamí, ja mám na leukoplaste levá, wŕŕŕ.“ Skočila dole z práčky a začala ma naháňať. Preháňali sme sa po celom byte a skončili pri Liamovi. Stál uprostred obývačky ako stĺp a chránil ma pred levom.
„To nieje fér, ty máš ocka.“ Objala Liamove nohy.
„Ale levíča je silnejšie.“ Múdro oznámil Payne a ustúpil, to už Leona nemala v ceste prekážku zvanú “ocko“, naštartovala srdiečko a rozbehla sa. Stihla som jej utiecť, práve som vyberala zo šuflíka cukríky pre ňu, keď na mňa zozadu skočila a potiahla za zlatú retiazku, aby sa mi udržala na krku. Zacítila som  ryjúce sa zlato do mojej kože a rázne puknutie. Všetko sa odohralo tak rýchlo, pohľad som uprela dole, aby som sa ubezpečila, že medailón je tam kde má byť ale ako som ho zbadala na dlažbe, stuhla som. Slzičky mi tiekli po pokožke a srdce sa mi dralo na niekoľko častí. Zohla som sa tvárou k zemi a chladila si čelo. Ruku som ledva natiahla po medailónik a pritiahla si ho k sebe. Stačil Ďalší pohľad a dlažba bola mokrá. Plakala som a vzlykala, nevnímala som svoju dcéru. Rýchle kroky som cítila až u seba a vedela, že Liam je v izbe. Malú vyviedol von, jej otázky ma žrali.
„Niall..“ Šepla som a utierala som si slzy, ale zbytočne. Cítila som ich na hrudi, chladili ma a ešte viac hnali k silnešjím vzlykom.
„Beth..“ Liam si ku mne čupol a ja som sa mu hodila do náruče. Je to už skoro päť rokov, ale pre mňa to bolo akoby sa to všetko stalo ešte len včera.
„Miláčik, nehnevaj sa na ňu. Určite by sa ani sám Niall nerozčuľoval.“ Snažil sa ma upokojiť môj nastávajúci.
„Ale tu nejde o to Liam. Nechápeš? To bolo jediné čo mi po ňom ostalo, čo mi daroval z lásky..“ Vzlykala som.
„Jediné? Zlatko on ti daroval kúsok zo seba, ten kúsok je malá Leona. To striebro ktoré ťa miluje tak silno ako sám Niall.“ Jeho slová boli tak mäkké a láskavé.
„Liam, ľúbim ťa.“ Pobozkala som ho na pery a on sa prešťastne usmial. To bolo prvý krát čo som mu to za náš vzťah povedala. Liam mi na začiatku našej spoločnej cesty hovorieval, “trpezlivosť ruže prináša“. Vedel, že Nialla som milovala viac ako život a vedel, že tak skoro sa k vzťahu, z ktorého sála rovnako silná láska, nedostaneme. No dnes asi prišiel deň.. keď ja viem, že i Niall by bol najšťastnejší keby ma videl v Liamovom náručí.
„Potrebujem sa ísť prejsť.“ Vstala som a ešte raz ho poriadne stisla. Ako som prechádzala cez chodbu, zbadala som Leonu stáť pri okne, stála na špičkách, aby sa ako tak mohla lakťami opierať o parapetu aj keď von nevidela. Potiahla som nosom a znova cítila, že plačem. Posadila som sa na nízku skrinku a obúvala si čižmy. Vonku bolo hmlisto a ja som si spomenula na jednu krásnu spomienku.
3...„Nie nenájdeš ma.“ Smiali sa jeho oči, áno dokázali to, vždy keď nadvihol kútiky pier jeho oči poskočili a vyzerali tak, že sa smejú.
„A vieš, že áno.“ Usmiala som sa. To sa rozbehol do hmly a posledné čo som videla bola jeho tmavá bunda. Rozutekala som sa za ním, i keď som nevedela kde to bežím. Ne raz som nabúrala do stromu, ktorému som sa vždy následne ospravedlnila a počula Niallov rehot. Keď som sa už chystala vzdať, zjavil sa. Stál tesne predo mnou. Prudko dýchal, áno bol to bývalý futbalista s trošku zhoršenou kondičkou ale len fakt trošku. Roztiahol ruky do šírky, začal spievať tak krehkú pesničku, ktorú som nadovšetko milovala, vždy keď mi do uška spieval Little Things, ja, roztápala som sa ako horká čokoláda v hrnci na plyne, ktorá sa mala stať polevou, ale myslím, že mne by ten plyn ani nebolo treba. Stála som ako prikovaná a sledovala ako sa oddáva spevu. Oči mal zavreté, no jeho mimika bola výstižná. Nevydržala som to. O malý krôčik sa postavila bližšie k nemu, ruky obmotala okolo jeho zahaleného krku a videla ako sa radostne usmial.  Tie jeho bjímali môj chrbát no on neprestával spievať a ťahal refrén. Keď som myslela, že už prasknem od blaženého pocitu svoje pery som priložila k tým jeho. Prestal, stíchol ale pritiahol si ma k sebe silno. Jeho ramená ma chránili pred vetrom a jeho pery mi dávali pocit šťastia....
Celú cestu ako som šla cez náš obľúbený parčík som stískala v ruke medailón, ešte predtým ako zomrel pri tej odpornej nehode som si tam založila jeho fotku, teraz je na druhej strane je jeho dcéra Leona. A však retiazku, ktorú mi daroval na našom prvom rande už nemám...
2*...Bol to teplý príjemný večer, čakala som na autobusovej zastávke práve naňho.. a rozmýšľala som nad predošlým dňom ako som sedela pri ňom na futbalovom zápase.. Po pravde do teraz neviem kto vyhral ale netrápi ma to.
1.„Nemáš náhodou vreckovku?“ Spýtal sa, vtedy sa ku mne po prvý krát ozval.
„Mám, potrebuješ jednu?“ Nazrela som mu do očí a potom z ruksaku vytiahla voňavý kapesník.
„Oh ďakujem, tečie mi krv z nosa.“  Opatrne si vymenil krvavú vreckovku za tú čistú odo mňa.
„Daj.“ Povedala som mu, pokrútil hlavou a strčil si ju do vrecka. Usmiala som sa naň ho a aj on na mňa. Vtedy mi ukázal svoje krivé zúbky, ktoré už potom skrýval. Pamätám si, bol to najkrajší úsmev, aký som kedy videla. Následne sa mi predstavil ako Niall potom aj ja jemu. Počas polčasu sme šli spolu do bufetu a on mi kúpil hranolky s kečupom.
„Nie nemusíš, ja si ich zaplatím sama.“ Smiala som sa a snažila zastaviť jeho ruku v ktorej sa nachádzali peniaze. Práve ich podával predavačke.
„Máš smolu.“ Vyplazil mi jazyk a podal jedlo.
„Ber to ako vďaku za vreckovku.“ Kráčali sme vedľa seba a hľadali svoje miesta.
„Nerob z toho vedu, prosím ťa, hociktorý človek by ti dal ten mäkký papier.“ Pokrútila som hlavou.
„Takže mäkký papier?!“ Rozrehotal sa a ja som si uvedomila, že má ten najkrajší smiech, aký som kedy počula.
„Radšej poď, lebo nám nejaký chlap obsadí miesto!“ Potiahla som ho za ruku a vtedy to prišlo. Zastal a pozeral mi priamo do očí. Neviem ako dlho sme takto stáli, lebo naše miesta boli ozaj obsadené.
„Madam, mohli by ste nám uvoľniť naše sedadlá?“ Spýtal sa slušne.
„Kto neskoro chodí sám sebe škodí.“ Zasmiala sa a ťapla si, zrejme so svojou kamarátkou.
„Chcete vidieť naše miestenky?“ Opäť skúšal ženské vyplašiť.
„Poď, pôjdeme niekam inam.“ Skúsila som vnuknúť nápad.
„Nie.“ Poviem Vám, že sa mu nakoniec tie dve podarilo vyhnať. Síce to sme už  prepásli niekoľko gólov, ale čert ber.
Na konci zápasu ma pozval na rande, povedal že sa stretneme na zastávke na konci špinavého Londýna. Vraj ma zoberie na výlet. Z myšlienok ma prerušil voňavý mladý muž.
*„Ahoj, prepáč, že mi to tak trvalo!“ Objal ma a ruksak si položil na lavičku.
„Tu máš baterku.“ Podal mi plastovú baterku a ja som mu nechápavo hľadela do očí.
„Budeš ju ešte potrebovať.“ Nervózne sa zasmial.
„Počkaj.. Vysvetli mi to.“ Potrebovala som počuť niečo rozumné.
„Neboj sa. Všetko bude fajn. Zobral som aj spacáky.“ Z peňaženky si vybral lístky, ktorú potom odložil do predného vrecka na vaku.
„Niall, nejdeš na to nejako rýchlo a  o ničom takom si nevravel.“ Pokrútila som hlavou.
„Chcel som Ťa prekvapiť.“ Mykol plecami na čo nás vyrušil piskot nenamastených bŕzd starého autobusu.
„Mám strach.“ Vzdychla som si ako stál na schodoch a podával mi ruku.
„Neboj sa, nemáš čoho. Zažijeme kopu zábavy.“ Brnkol mi po nose. Sadli sme si dozadu a on vytiahol malý plánik.
„Niall, vrav. Lebo vystúpim.“ Usmiala som sa, dúfajúc, že to nebudem musieť podniknúť. Autobus sa pohol, kusla som si do pery a následne sme sa začali smiať. Viezli sme sa okolo troch hodín a mne to pripadalo ako keby som v tom dopravnom prostriedkom cestovala večnosť. 
Na moje prekvapenie sme odviezli na juh Anglicka, áno takto v noci.
„Poď, nemusíš sa báť. Tú cestu poznám dosť na to, aby som ťa tam vzal.“ Objal ma okolo ramien a potom ťahal za ruku. Prechádzali sme cez vydupanú cestičku, na okolo boli kríky, ktoré sa mi zdali ako tie najstrašnejšie obludy hlavne ak sa podujali zašušťať. Dal mi svoju mikinu, vravela som mu, že svoju mám pekne poskladanú u seba ale on si nedal ani len trochu oponovať.. a to bola ďalšia vlastnosť, ktorú mal strašne silnú. Bol tvrdohlavý a na čom si trval to si presadil.
Vyliezli sme na kopec, postavil stan a keď bol pripevnený zobral ma na vrchol.
„Niall, to je nádherné.“ Zalapala som po dychu, lebo ten výhľad bol neskutočný, síce sme videli len tmavé zúrivé more ale i to ma dostalo.
„Zajtra ráno, to bude ešte krajšie, poď skryjeme sa.“ Stan nebol veľký čo mi prišlo od neho dosť vypočítavé. Ležala som s ním v jednom spacáku a obaja sme sa triasli od zimy. Hlavu som mala položenú na jeho hrudi, pocítila som bozk na čele a srdce ma zahrialo. Zdvihla som hlavu, otočila sa na brucho a sledovala ho. Nahla som sa k nemu a on ma pobozkal. Telom mi prešla triaška a mne bolo už teplo.
„Dosť neobvyklé prvé rande.“ Nervózne som sa zasmiala.
„O to viac si ho budeš pamätať.“ Usmial sa a ešte raz mi dal bozk ale na líce.
Ráno ma zobral na prechádzku, zišli sme dole k brehu a umyli si tváre a ochutnali ľadovú slanú vodu.
„Vieš, že nám teraz bude strašne zle a že ťa bdue ešte viac smädiť?“ Spýtal sa.
„Áno, ale musela som.“ Utrela som si dlaňou mokrú bradu a vyzula si tenisky.
„Beth?“ Vyslovil moje meno ako sedel na veľkom balvane.
„Prosím?“ Usmiala som sa a zobliekla si jeho mikinu. Slnko už bolo hore a nám dalo na známosť, že čoskoro bude obed.
„Vravel som ti, že krajšiu ženu ako ty nepoznám.“ Zoskočil dole a blížil sa ku mne. Objal ma okolo pása a ja som hlavu položila na jeho rameno.
„Vážim si to a ďakujem.“ Pozrela som mu priamo do očí a v tom okamihu v nich niečo zbadala. Zdalo sa mi, že som v nich uvidela iskry šťastia a lásky? Ako to? Existuje láska bez poznania toho druhého?
„Mám tu pre teba niečo, snáď sa ti to bude páčiť.“ Z vrecka, na béžových nohaviciach, vybral zlatú jemnučkú retiazku.
„Niall? Si ako rally jazdec.“ Vzdychla som si a nechala nech mi ju zapne.
„To je zlé?“ Zosmutnel.
„Nie, tých mám rada, ale nepreháňaš to?“ Prstami som prešla po jeho pravom líci.
„Dá sa kontrolovať  rýchlosť toho ako mi bije srdce keď ťa vidím?“ Jeho otázka mi razom osladila celý deň a i môj jazyk, ktorého chuťové poháriky už absolútne necítili morskú soľ.
„Tvoje slová hladkajú moju dušu.“ Zasmial sa.
Opatrne som si sadla na lavičku a v mojej hlave opäť vykvitla milá chvíľa strávená spolu s ním po štvorročnom spolužití v jednom byte.
4.„Bože Niall, nemohol si to povedať skôr? Nezačínala by som si s tebou!“ Skríkla som ako som stála v čiernych šatách pred zrkadlom v mojej spálni. Niall vbehol do spálne, ako medveď sa hodil sa na posteľ, s tým rozdielom že spadol na chrbát a matrac, žiadna tvrdá zem. Nastalo ticho no po chvíli zdvihol hlavu, nadvihol obočie a spýtal sa.
„What?!“ Vyzeralo to komicky ale nemala som v pláne usmievať sa.
„Keby som vedela, že sa budem musieť stále obliekať do tých hlúpych večerných šiat, tak!“ Vrieskala som.
„Bethy, šaty sú prednejšie ako ja?“ Objal ma zozadu a hľadel do zrkadla, na mňa.
„Nevydieraj ma!“ Zahučala som.
„Veď to malé v tvojom brušku ohluchne.“ Kľakol si ku mne z predu a hlavu priložil k môjmu malému vytŕčajúcemu bruchu.
„Mal by som ti kúpiť nejaké tabletky, aby si bola pokojnejšia.“ Pobozkal ma, teda požehnanie v mojom lone.
„Ale mám tu len toto.“ Z vrecka na saku vytiahol medailónik  a pripol ho na retiazku.
„Nikdy som sa takto necítila a nemysli si, že ma týmto darčekom obmäkšíš.“ Vystrúhala som grimasu.
„Bethy, pozri sa. Dá sa otvoriť a tu si môžeš dať fotku.“ Ukazoval mi cez moje ramená medailón.
„Koho?“ Jemne som sa opýtala.
„Koho len budeš chcieť.“ Zasmial sa a začal mi rozopínať zips vzadu na šatách.
„Dám si tam teba Horan.“ Otočila som sa k nemu.
„Dobre ale teraz by sme mohli..“ Prosebne na mňa hľadel.
„Niall nie nemohli, ak mám vydržať v tých šatách do večera tak musíme ísť, lebo keď mi ich zoblečieš teraz už sa do nich nenapchám.“ Trucoval. Celou cestou do auta!
„A večer?“ Pýtal sa ako mi pomáhal nasadnúť do auta. Pre istotu a moje zdravie som neodpovedala.
Zvyšok Niallovej kapely nás už čakal v obrovskej hale. Mali sa tu udeľovať ceny Brit awards. On si šiel sadnúť k ním a ja zase k zvlášť stolu, priateľky chlapčenskej skupiny.
„Ako sa cítiš?“ Načrtla tému Danielle, vtedy ešte aktuálna priateľka Liama.
„Keď ho vidím hneď lepšie.“ Zasmiali sme sa.
„Ale nie, vážne sa ťa pýtam.“ Usmiala sa, sledujúc prichádzajúcu Eleanor.
„Niall je starostlivý, bude dobrý ocko.“ Privítali sme sa a čakali kedy budeme počuť ich mená.
Potom ako ich konečne vyhlásili víťazmi  kategórie, sa Niall rozutekal ku mne a stískal ma. Kamera nás bohužiaľ poctivo sledovala a tak som sa ho snažila odohnať čo najrýchlejšie.
„Gratulujem, zaslúžiš si to.“ Šepkala som mu do ucha.
„Milujem Ťa.“ Vravel tak šťastne a potom bežal za chlapcami hore na pódium.
Z očí mi vyhŕkli o mnoho väčšie slzy a mne na um prišiel najšťastnejší deň môjho života.
5.„Tak a ste zosobášení!“  Vykríkol kňaz. Niall ma opäť pobozkal, vrúcne a vášnivo. Obaja sme sa otočili na zástup našich kamarátov a na naše veľkodušné rodiny, ktoré nám priali ako sobáš tak aj malú Leonku. V šiestom mesiacu stáť na pečúcom slnku bola pre mňa vtedy obrovská odvaha. Oslavu sme strávili v Harryho veľko sídle a tešili sa z nás. Niall mi sľuboval, že ma bude vždy chrániť a milovať ma. Biele šaty, ktoré neboli z umeliny boli voľnejšie práve kvôli brušku. O týždeň neskôr sa brali  Louis s Eleanor. Vtedy to boli mesiace radosti a nekonečnej spokojnosti až po kým sa nerozišiel Liam s Danielle. Nikto nepoznall pričínu, len jediný Niall vedel pravdu, avšak nikdy sa mi nezdôveril a dokonca pár dní sa s Paynom nerozprávali. (vysvetlenie v 9)
Do reality ma vrátila rodinka, ktorá prechádzala okolo mňa. V kočíku sa rysovalo malinké bábätko, jeho rodičia vyzerali byť veľmi veselí a šťastní. V hlave mi zapípalo svetielko a upozornilo ma na ďalšiu neprehliadnuteľnu a nezabudnuteľnu spomienku.
6.S blonďákom  sme vysedávali na našej pohovke a obaja sa dobre bavili. Brucho mi skákalo a Niall mal z toho neskutočnú srandu. Po väščinou som sa smiala práve z neho. Slnko zapadalo a my sme si museli zažať stolnú lampu. Hral sa mi s vlasmi a cez to sme ešte aj stíhali rozoberať ako sa bude volať naše dievčatko.
„Čo tak Michelle?“ Navrhol.
„Pripomína mi to Francúzsko.“ Pokrútila som hlavou.
„A čo je na tom zle?“ Nechápal ma.
„Niall ty si starý sklerotik.“ Zakryla som si dlaňou oči.
„Aj keď mám len cez dvadsať?“ Prekvapene sa ozval.
 „Áno, hovorila som ti, že tam utiekol môj otec ako nás opustil, či ty sa ma vtedy nepočúval?“ Posadila som sa lišiacky sa na neho usmievala.
„No, počkaj kedy vtedy?“ Škeril sa.
 „Takže ty ma nikdy nepočúvaš.“ Zvýšila som hlas.
„Bambuľka nezlosti sa.“ Presviedčal ma ako krčil čelo.
 „Čo tak Leona?“ Napadlo ma.
„Keď bude taká živá ako si ty , tak sa to bude na ňu hodiť.“ Usmial sa brnkol mi po nose.
„Nie, naozaj. Mám pocit, že sme našli to správne meno.“ Dívala som sa mu priamo do očí.
„Nie je to také zlé, to meno má v sebe niečo zvláštne.. možno to bude tým, že si ho vybrala ty.“ Usmial sa a jemne ma pobozkal za uchom. Potom vytiahol gitaru a my s dve sme ho počúvali, obe naživo, ona mala možno trošku tlmený zvuk ale vždy čistý tak ako i ja.
Keď moja myseľ bola naladená len na príjemné veci, niečo ju ďoblo a preladilo sa na tie ťažšie.
7.„Neboj sa, zvládneš to.“ Niall mi stláčal ruku v tých najhorších chvíľach.
„Pani Horanova, už to pomaly bude“!! Hlasno kričal doktor.
„Nevravte mi pani! Cítim sa tak staršie!“ Zvrieskla som a presne na to započula detský plač. Hlavou mi preletelo, že je to už za mnou. Niall sa ku mne nahol a pobozkal ma. Dodal mi silu, začalo sa mi chcieť žiť a vidieť naše dieťatko. Lekár mi ju podal a ja som sa vtedy cítila ako hrdá mama.
„Naša malá princeznička.“ Usmial sa na mňa nervózny manžel. Moje émocie vypukli na plnej čiare a ja som sa rozplakala, kvôli tomu šťastiu i kvôli nemu.
„Malá Leonka.“ Pokojne som povedala a jemne si vzdychla. Jej hlavička bola  posiata hnedými vláskami, noštek bol maličký presne ako ten Niallov a jej pery boli malé ako ona sama ale plné.
„Tak teda slečna, zoberieme ju. Dcérku treba odvážiť, umyť a tak vám ju donesieme.“ Sestrička mi zobrala červenučký uzlík a tak sme s Niallom ostali sami.
„Bethy máme spoločnú dcéru, oh Bože aký som šťastný!“ Tešil sa Niall a bozkával ma na krku.
„Chutí ti ten pot?“ Odtlačila som mu hlavu.
„Chutíš mi celá ty, o máme dcéru!“ Nialla som takého nevidela skákal a tak utekal von na chodbu volať chlapcom.  Cez okienko som zazrela ako počas rozhovoru vystískal niekoľko doktorov. Na perách mi skákal úsmev a ja som bola šťastná, že sme rodina.
V manželstvách bývajú aj krízy a množstvo hádiek či dokonca nadávok. Ani my sme neboli  bezproblémová dokonalá rodinka. Také existujú len vo filmoch, alebo v sladkých rozprávkach a však skutočnosť je iná. Vždy keď si spomeniem na ten deň ľutujem, že som niečo také vyslovila a spravila. Bolí ma to, lebo viem, že práve ja som bola tá, ktorá vyvolávala nevrlé rozhovory a teraz by som bola rada, keby tu bol a vôbec keby sa domov vrátil v takomto stave.
8.„Vypadni!“ Kričala som na Nialla. Leona mala tri mesiace, doma som bývala sama, kvôli jeho praconej zaťaženosti a on ešte nemal problém prísť ožratý domov po tom nejakom týždni, kedy sa ani neukázal.
„Bethy!“ Sedel na posteli a hlavu mal v dlaniach.
„Hovorím ti zmizni Niall, nechcem ťa vidieť. Počuješ? Nechcem.“ S plačom som si prisadla k nemu. Pobozkal ma na chrbte ruky a zahľadel sa mi do očí. Predpokladala som, že mi do nich ani nedovidel.                    
„Ja ti to vysvetlím.“ Ukazovákom mi mával pre tvárou.
„Nechcem počuť nič.“ Alkohol by bolo z neho cítiť na míle.
„Elizabeth Horanova.“ Snažil sa ma objať.
„Niall vravela som ti, že ma tak nemáš volať. Dobre vieš, že sa mi to nepáči.“ Postavila som sa pred neho a snažila sa ho dať do stoja. Ako sa mi podarilo postaviť, spadli mu nohavice a ja som zbadala boxerky so srdiečkami. Opäť sa zhodil na našu posteľ. To som sa už rozhodla, že viac nestrpím. Z obývačky som zobrala vankúš a deku a ustlala mu pred domom. Síce, keď sa mi konečne podarilo dať ho do ľahu a pred okolitý svet len v spodnom prádle, na vankúši mu už ležala naša mačka. Myslím, že mu to v tú noc neprekážalo a že ho tá rohožka, kde sa otierajú topánky pred vstupom do domu, ba priam hriala, koho by nie v ostrú jarnú noc.            
Ráno okolo šiestej mi začal vyzváňať na celý dom, to ešte bambuľka spala tvrdo. V pyžame som zišla dole po schodoch, v predizbe narovnala fotografie zavesené na stenách a všimla si Nialla cez sklo ktoré bolo súčasťou dverí po ľavej strane.  Vyzeral, že mu je zima.
Pootvorila som hlavnú bránu do nášho zámku, dostala som riadne škaredý pohľad. Okamžite ma oslepilo niekoľko bleskov a ešte ma rozosmial môj drahý zakrývajúc si vankúšom svoju zadnú časť tela.
„Ty si nenormálna.“ Oboril sa na mňa ako vtrhol dnu.
„Ja? Ja hej?! A kto chodí domov s rozopnutými nohavicami a zhulenou hlavou a s pachom alkoholu! Niall voňal si ako starý ožran!“ Naše tváre delilo dvadsať centimetrov.
„Teraz budem u všetkých fanúšičiek na stenách ako Niall Horan z One Direction v rúžových boxerkách!“ Jačal po mne.
„Keď ti dajaké ešte ostanú!“ Zvrieskla som, modliac sa, že malá ešte niečo pospí.
„Nie, tie zmizli po našej spoločnej svadbe!“ Tvrdo zaričal a v tom okamihu som pocítila náhlu bolesť.
„Nie počkaj, to som tak nemyslel.“ Povedal pohotovo a trasľavo pre seba, ale nie pre môj rozum. Hľadela som mu do očí a na horúcich lícach cítila jemné ochladenie, slzy. Stískal ma silno, poriadne ma mrvil, rozprával nejaké slová ale ja som nepočúvala. Nič. V hlave som mala uloženú vetu aj s tónom jeho hlasu.
„Nechaj ma Niall.“ Jemne som sa vyslobodila z jeho holej ľadovej božskej náruče a vyšla hore po schodoch, zamkla nás ľahla som si naspäť do postele k mojej dcérke. O hodinu neskôr sa snažil otvoriť dvere a keď to skúšal dosť dlho, prestalo ma to baviť a ja som otvorila. Pritiahol si ma k sebe tak tesne ako kedysi, hladkal ma po chrbte.  Znova som si ľahla pod zohriatu perinu a on ku mne. Jeho telo kopírovalo moje, cítila som dych na mojom krku a vnímala jeho ruky v mojich vlasoch.
Nikdy som mu to nebrala za zlé a uvedomila si, že aj ja som bola schopná ublížiť mu slovami. No všetko hnusné a škaredé sme stále zakončili spoločným nepatrným udobrením. Pokračovali sme v tom našom živote, kde sme boli traja. Ešte v ten deň sa mi Niall priznal, že ten predošlý strávil s Harrym v bare. Vyčítala som mu to? Sekundu áno, ale keď sa mi zveril, že mu chýba blízkosť medzi nami, nevedela som čo mám robiť. Väčší dohľad som brala na Leonku, o jej starostlivosť ale nedbala som o jeho pocity a to, že už ma chcel cítiť.
Keď som už mala dosť vysedávania, vstala som sa rozmýšľala kam sa vyberiem. Na um mi prišlo jazierko v strede zeleného parku. Pomaly, pokojným tempom ale s trasúcimi rukami som si dala zo seba dole vetrovku a položila ju na kameň. Sadla som si a sledovala deti ako pištia, keď strkajú prsty do vody, kde plávajú ryby. Nemohol mi ujsť deň, kedy ma Niall zachránil pred nečakanou smrťou.
9.Cestovali sme do Írska za jeho mamkou a bratom. Leona sedela v sedačke a bľabotala nezmysli. Mala vtedy osem mesiacov, Niall šoféroval a vyspevoval si ich národné piesne. Smiali sme sa a ja som nechápala, koľko zelene je na vidieku. Londýn sa mi vždy zdal špinavý, všade výfuky, dážď, kanále a teraz zrazu toľká príroda. Všetko bolo v poriadku, pokiaľ sa na nás nevyrútil kamión. Prečo šiel oproti nám, prečo šiel v protismere?! Niall sa snažil odbočiť, kričal, ja som kričala, vzadu bola malá sama a on nemal iné východisko ako kamenný múr pozdĺž jednej z diaľníc alebo by vletel do proti smeru na ostatné autá. Chytil ma za ruku, ako nevedel už spraviť nič, nohu mal na brzde a strach by sa z nás dalo žmýkať. Zastal čas? Vtedy som opäť v jeho očiach zbadala to, keď som ho prvýkrát stretla. Lásku, úprimnú a čistú lásku. Poriadne to s nami zatriaslo a razom sme pocítili tresk, obrovský tresk.Pamätám si len biely vak, vyyrazilo mi to dych, zobudila som sa až na to, ako ma Niall hladil po líci a plakal. Bol zakliesnený, druhou rukou si tlačil stehno, všade bola krv, jeho hlava, jeho vlasy.
„Bethy, dievčatko moje.“ Reval, vypol mi pás a rukávom od svojho svetra mi utieral červenú tekutinu po čele. Všetko som videla slabo a on sa ma snažil prebrať. Podarilo sa mu to, pomohol mi spod palubnej dosky vytiahnuť nohu.
„Niall, počkaj.“ Ťažko som sa mu snažila pomôcť, roztrhala som mu nohavicu na tom mieste, zvíjal sa od bolesti.
„Zlatko, prestaň..“ Odstrčil ma. Mikinou som mu ju obviazala a svojou dlaňou mu čistila líca.
„Nechaj to tak.“ Pokojne rozprával.
„Prečo sa ti nezapol airback?“ Hľadala som niekde príčinu a obzerala si palubnú dosku.
„Vypol som ho.“ Smutne sa usmial.
„Čo si to spravil?!“ Kričala som, z očí mi padali tak veľké slzy, utieral mi ich končekmi prstov.
„Stihol som zapnúť len tvoj.“ Prehltla som na prázdno. Keby mi to neaktivoval, stalo by sa mi to čo nemu?
„Čo si to spravil?!“ Opakovane som kričala.
„Mal si ho zapnúť sebe.“ Hlavu som mala skolennú, moje slzy padali na ručnú brzdu a on si ma rukou jemne privinul k sebe, tak aby som sa nedotýkala jeho stehna.
„V svadobnej prísahe som ti sľúbil, že Ťa budem chrániť.“ Jeho pery sa dotkli tých mojich.
„Niall.“ Čela sme mali o seba opreté s tým rozdielom, že on sa usmieval, aj keď musel znášať veľkú bolesť.
„Zavolám sanitku, len choď skontrolovať Leonku, prosím.“ Kňučal. Trieskala som do dverí veriac, že povolia. Ako som vyšla von, zatočila sa mi hlava a ja miesto toho, aby som išla k dieťaťu som začala vrieskať na krajnici o pomoc. Ľudia jazdili ako blázni a nezastali, nikto. Prosila som Boha o pomoc, vrieskala a dívala sa na naše auto.
„Bože, nevidíš, že mi odchádza?!“ Rukou som ukázala na auto, drvila v sebe zlo. Opatrne som otvorila zadné dvere a uvidela malú princeznú. Spala? Rýchlo som ju odpútala a pritúlila k sebe. Prstami som skúmala jej tep a konečne pocítila bijúce srdiečko. Schytila som bundy, na kraji sedadla a prikryla ju, zabalila som ju do nich a položila na dĺžku zadných sedadiel. Vrátila som sa k Niallovi, usmieval sa na mňa.
„Volal si o pomoc?“ Opýtala som sa berúc mu mobil.
„Áno Bethy, ale nevládzem.“ Zdvihol dlaň a mne padol pohľad na jeho stehno. Bolo mi zle.
„Stratil som veľa krvi, Bethy tam je tepna.“ Vzdychol si a znova mi venoval úsmev.
„Niall prestaň! Nie je koniec, to nie. Pros toho hore.“ Nosom som sa obtrela o ten jeho a on ma pobozkal. Hladkal ma prehraboval sa mi vlasmi. Hovoril mi, že volal záchranku, no tá stále neprichádzala. Sedela som len tak pri ňom a všeliak sa mu to pokúšala zapchať.
„Ale možno to ten hore tak chce.“ Ozval sa. Bol bledý, plakal tak ako i ja.
„Nie, on by také nikdy nechcel, ver mi.“ Dotkla som jeho pier a on sa usmial ako vtedy po prvýkrát. Neviem, ale v ten deň som zase pociťovala o mnoho silnejšie city k nemu.
„Vieš, že keď si ma volal Elizabeth, od teba mi to nikdy neprekážalo ani ma to neštvalo.“ Tlačila som mu to tam  a hľadela na neho.
„Viem to Bethy.“ Ubezpečil ma.
„Prosím, vrav mi Elizabeth, chcem to počuť.“ Oboznámila som ho  s tým.
„Vieš, že všetky hnusné veci, ktoré som ti natĺkla do hlavy, nemyslela som ich skutočne.“  S plačom som sledovala ako sa trápi.
„Viem to Elizabeth.“ Usmial sa.
„Vieš, že naša princezná by nemohla mať lepšieho ocka?“ Opýtala som sa.
„Som rád, že takto uvažuješ, ľúbim ju tak rovnako ako teba.“ Zas a znova sa mu na tvári vykúzlil prenádherný úsmev.
„Vieš, že som milovala tie večerné šaty? Mávala som iba depresie, z toho aká som bola pribratá.“ Rozhodne som tušila, že nastáva koniec, nemohla som si to pripúšťať, zatínala som zuby nad tou myšlienkou a drela o seba krvavé päste.
 Po chvíli som si vzdychla, snažila sa povoliť uzdu, plačúco som sa mu zverovala a rozprávala mu to čo som cítila vo svojom vnútri.
„Ja viem Elizabeth, pamätám si, ako sme chodievali na nákupy a ty si pozerala do výkladov, kde sa nachádzali rôzne plesové ba spoločenské i večerné šaty.“ Jeho kútiky pier sa zdvihli a môj zrak zachytil jeho úsmev.
„Vieš, že ťa budem vždy milovať, tak silno tak vrúcne ako nikoho?“ Položila som mu otázku.
„Verím tomu, aj ja teba.“ Nahol sa ku mne a zmraštil obočie.
„Niall, kde je tá pomoc, čo budeme robiť?!“ Rozčulila som sa, už prichádzalo nepríjemne i mne.
„A čo tí  ľudia čo sú vonku, nevidia nás?!“ Buchla som do dverí.
„Neštartuj sa tu, nepumpuj sa tu, Bethy stráv posledné chvíle so mnou v pokoji.“ Šiel ma pobozkať ale ja som sa uhla.
„Žiadne posledné, nič také. Niall, prestaň. Nekončí absolútne nič. MY budeme žiť, budeme mať tri deti, Leonka bude mať súrodencov, dvoch bračekov, dvojčatá, Georga a Mathewa. Budeme bývať vo veľkom dome..“ Hovorila som mu moje sny, ktoré som chcela naplniť.
„Budeš bývať vo veľkom dome, budeš mať toho najlepšieho priateľa, uvidíš. On sa o teba postará, miluje ťa od kedy ťa uvidel, tam na tom odovzdávaní.“ Pomaly šepkal. Trucovala som, nemohol sa skončiť život, človeka, ktorého som tak milovala. V tej chvíli som sa pýtala Boha, či má nemá rád, že mi ho berie.
„Kto je to Niall?“ Musela som podporovať jeho rozprávanie, aby sa nevzdal, verila som, že záchranári tu budú čoskoro. No nič mi nešlo do hlavy, že na tak veľkej ceste, kde prúdi za deň neskutočné množstvo áut, sa nikto nezastaví.
„Liam, zlatko. On je ten lepší, pri ňom budeš šťastnejšia.“
„Nie Niall. Nebudem, počuješ?“ Rýchlo som ním zatriasla.
„Bethy urob niečo. Bolí ma to, už sa nechcem trápiť.“ Zdvihol ruku tak vysoko od rany.
„Elizabeth, prosím.“ Zmraštil obočie a dal mi nahliadnúť do hĺbky jeho modrých očí. Prudko som sa k nemu nahla a pobozkala ho, opätoval mi to drsne a potom som ho už necítila. Prestal. Z ničoho nič.
„Niall, prosím ostaň tu so mnou. Niall, láska moja, nechoď preč. Si mladý, veľmi.“ Do svojej ruky som zobrala tú jeho voľnú ako pierko, ťažkú ako skalu.
Dívala som sa na mŕtvu osobu. Jeho oči boli ako zo skla. V ten deň som chcela umrieť aj ja. Ísť za ním, bola som na dne a to nie mesiac, ale roky. Sanitka prišla až o pol hodinu neskôr a ja som mala zúfalé pokusy o rôzne veci. Ako som počula húkačku, myslela som, že sa zbláznim. Keď mi otvorili dvere začala som jačať.
„On zomrel! Kvôli vám, neprišli ste v čas!!“ To nebol obyčajný krik, drala som si hlasivky.
„Slečna, upokojte sa.“ Chytili ma za ramená a vliekli do auta.
„Naše dieťa!“ Nedala som sa, chcela som sa im vytrhnúť ísť za ňou. Ako som už sedela, napchali do mňa lieky, videla som ako zakrývali Niallovo telo a mala chuť zažalovať celý svet. Odvliekli na psychiatriu. Musela som sa liečiť, videla som ho večnosť.. Každý deň, každú noc bol pri mne a stískal ma. Doktori, odborníci nepoznali hranice, vraveli, že tak chorého človeka ako ja nepoznali, áno na iné psychické problémy ale nie na lásku. Mali pravdu, bola som na ňom závislá. Na jeho pohrebe ma držali chlapci a snažili sa mi vysvetliť, že prečo on. Nedokázali to, vždy keď povedali jeho meno, spadla slza na zem. Moje dieťatko strávilo mesiac u môjho otca vo Francúzsku a potom som si na ňu zvykala od znova. Navštevovali ma s ňou Niallovi kamaráti. Nedokážete si to predstaviť, aké je to keď máte rozbehnutý život, veľké plány a muža, do ktorého ste bezhlavo zamilovaná a zrazu príde koniec. Nevidíte jeho oči, ktoré vás predtým držali tu, necítite jeho ruky, jeho objatie a stále keď sa pozriete na vaše dieťa vidíte ho, znova a znova. Ľudia na ulici mi priali sústrasť a ja som ju vždy podala cez modlitbu niekomu cudziemu, ktorému to trebalo tiež. Chodievala som do kostola a prosila ho, aby sa o Nialla postaral. Zrazu sa našiel Liam, ktorý ma z toho ústavu vyslobodil a ja som bývala s malou uňho. Všetky nebezpečné ostré predmety pravidelne skrýval. Zariadil mi terapeuta, ktorého mám dodnes. Zvykala som si na neho a on ma liečil z bolesti a beznádeje. On bol ten, ktorý mi v najhorších rokoch môjho života dával pocítiť bezpečie a ukrýt. Plakávala som denne a on ostával pri mne. Keď ubehli dva roky, dala som si vryť do kože dve slová, dve. Forever Young. Vystihovalo ho to. I keď bol dospelý, stále to bol chlapček, večne mladý, zomrel mladý, ako mladý mi dával lásku a v mojom srdci bude vždy mladí a šťastný. PO ďalších dvoch rokoch som si pod tetovanie dala napísať dátum jeho narodenia a úmrtia.
 Bol to pre mňa čas úzkosti a nestability...
„Miláčik, doktor na teba čaká.“ Zjavil sa predo mnou Liam.
„To na dnes som objednaná?“ Prekvapene som sa opýtala.
„Zabudla si? Poď, Leonka sedí v aute.“ Pomohol mi vstať a viedol ma cez cestu.
„Ako si vedel, že tu budem?“ Zaujímalo ma, ako ma našiel.
„Vždy keď o ňom premýšľaš si tu. Ako budeš mať sedenie, s Leonou pôjdeme dať do opravy retiazku, Daj mi ju.“ Usmial sa a ponúkol mi otvorenú dlaň.
„Netreba, kúpime novú a o mnoho pevnejšiu.“ Nechápal ma a ešte sa pre istotu raz opýtal či to myslím naozaj.
„Musím kráčať dopredu. On ma tam čaká ale ja musím žiť i zaňho.“ Vyslovila som túto vetu, ako mi zapínal pas a ja som uvidela Nialla, v Leone. Usmievala sa na mňa tak ako on.
„Mamí, prepáč. Ľúbim ťa.“ Objala ma cez sedačku a ja som jej odpovedala.
„Vieš, že i teba mamka ľúbi..“ ..Niall, v duchu som dokončila vetu.
…
„Slečna, zdá sa mi alebo sú vaše oči poznačené hlbokým plačom?“Rozumne sa ma spýtal doktor.
„Nie nezdá. Dnes som si spomenula na pár spomienok a hlavne na jeho smrť.“Odpovedala som.
„A aké sú vaše pocity, vyjadrite sa.“ Usmial sa.
„Necítim sa pochmúrne to nie. Šťastne, že si na všetko práve s ním pamätám a vôbec, že som sa s ním tak krásne rozlúčila.“ Usmiala som sa na stenu.
„Oh, o tom ste mi ešte nevraveli, čo to bolo?“ Vyzvedal.
„Bozkom, pán doktor, bozkom.“ Povedala som mu.
„To je veru, to najkrajšie čo ste mohli preňho spraviť a povedzte mi ako sa cíti Liam?“
„Je rád, asi sa aj teší, pretože dnes som mu povedala že ho vážne ľúbim.“
„Slečna, robíte pokroky!“ Rozosmial sa lekár.
„To áno, je načase. Dokonca kúpime obyčajnú retiazku, Liam chcel dať do opravy tú od Nialla no ja som sa rozhodla pre novú, ako začiatok ďalšej cesty.“
„Myslím slečna, že už len pár sedení a tak začnete všetko od znova. Celý život.“
„Teším sa.“ Oboznámila som ho so svojou radosťou.
„I ja s vami, takže žiadne tabletky na upokojenie?“ Spýtal sa ako držal v ruke pero.
„Nie.“ Stroho som odpovedala a on sa rozosmial.
…
Po nejakom tom čase, ako Leonka nastúpila do školy sama zistila kto je jej otec. Liam jej ukazoval fotky ich chlapčenskej bývalej skupiny a ona sa na rovinu opýtala, či je on jej ocko. Prikývli sme a ona povedala.
„Som úplne ako on.“ Prstami si prešla po líci a skúmala jeho fotky.
Ja som v tom roku, vynosila dvojčatá. Georga a Mathewa, presťahovali sme sa do väčšieho domu.
Niall mal vo všetkom pravdu, no v niečom sa predsa zmýlil. Nikdy nebudem Liama milovať viac ako neho.
…
Zomrela som 85 a v jednom okamihu videla celý svoj život. Hore ma čakal Niall, podal mi ruku a ja som ju prijala. Opäť som sa cítila mlado a vedela, že na mňa počkal.
…
Leona mala syna, ktorý sa volal Niall.
…
Mathew žil na vidieku so svojou veľkou rodinou, mal štyri deti. George sa venoval hudbe, mal skupinu, kde hral na gitare a svoju dcérku pomenoval po mne a syna po Liamovi.
…
Danielle našla lásku v španielsku, kde si našla i ženícha, deti nemali.
…
Eleanor a Louis žili v horskej chate, odtrhnutí od sveta a bolo im na starobu fajn.
…
Harry bol sám, len so svojimi tetovaniami. Všetky ženy ho nechali, oženil sa až neskoro v dome dôchodcov.
…
Zayn sa vrátil do Pakistanu, kde pomáhal chorým deťom so svojou ženou Lucy.
…
Perrie našla lásku u niekoho iného.
...