Okamih, len jeden okamih

Taká jednodieločka, ktorú som našla v compe. Bola rozpísaná, tak som ju dopísala, kedže už som doma ;) a bola by som maximálne happy, keby ste mi všetci čo ste si ju prečítali napísali svoj názor, budem vám naozaj vďačná. Blue xx

Občas premýšľam nad tým, ako mohol jeden okamih stačiť na to, aby zmenil celý môj život. Vari ten hore to tak chcel? Ba osud nám to zariadil? Kladiem si otázky ako zmyslov zbavená ale odpovede na ne stále nedostávam.

Poobede som sa mala stretnúť s bratom, ktorý sa vrátil zo zahraničného štúdia. Dohodli sme sa na jednoduchom posedení v kaviarničke na námestí Londýna. Vláčila som sa v gumákoch, ťažkom kabáte, tlačila si šál ku krku, hladkala neposedné brucho a smiala sa. Len tak z ničoho. Od kedy zomrel Michael, začala som brať život.. tak inak. Nie ako príťaž... a to čo nesiem v sebe je to najkrajšie od neho. Bude mať oči po ňom i hlas ba i pery? Nech sa tak stane.

Vošla som do príjemného tepla, cítila som ako sa mi do líc vpíja ta červenkastá farba, ktorá vždy prezradí moje pocity. Prešla som okolo stolíkov a zastavila sa pri tmavej až čiernej koženke, ktorá sedela za barom, v ruke držala pohár plný zlatistej tekutiny-pripomínajúci nejaký alkoholický drink.... a zabudla som, že koženka viedla nesmierne dôležitú debatu s pani čašníčkou, ktorej to zrejme lichotilo. Z belasým nechtom som zaklopala po jeho chrbte, na čo sa ku mne razom otočil starý dobrý vyfešakovaný Mathew.

„Christie.“ Natiahol ruky a schúlil si ma k sebe do náručia. Vstal, nezabudol čašníčke podať papierik s číšlom a až tak sme sa mohli vybrať k boxu, v ktorom sme si mali posedieť.

„Vrav! Ako žiješ? Čo?!“ Vyzval ma Matt a odpil si.

„Celkom fajn, tak po starom, už aj vyrovnane.. Skôr ty sa pochváľ, ako vzťahy? Single ešte stále?“

„Ha, no áno. Tak ako keď žiadna netúži mať doma maznáka.“ Kývol ramenami a žmurkol na tú slečnu, s ktorou flirtoval pri bare.

„Počkaj! Neverím, z teba musí byť hotová polka Ameriky a nie, že nikto.“ Nadvihla som obočie.

„Dobre, nechcem sa viazať. A teraz k tebe.“ Vystrúhal grimasu a pokračoval ďalej.

„Nemám ti niekoho dohodiť? Ako budeš to malé zvládať sama?! Bude to na teba veľa.“ Starostlivo sa pýtal a jemne ma karhal.

„Nie. Vravela som, že dieťa vychovám sama, ja to zvládnem. Michaela milujem a aj budem, v živote mi už do srdca žiaden muž nevstúpi. Michael bol prvý aj posledný.. a ty to vieš, tak sa nesnaž zbytočne.“ Povzdychla som si.

„Stále tá istá a tvrdohlavá Christine. Okey, necháme to tak, ale vieš, že ja tu budem stále.“ Usmial sa.

„Mathew si sprostý! Viem.“ Nadurdila som sa ako keď sme boli malé bezstarostné deti.

„Nechceš si niečo objednať?“ Opýtal sa po chvíli ticha.

„Nie.. Ja už pôjdem. Mohol by si sa ísť ukázať domov.“ Brnkla som mu po nose.

„Vieš čo? Je asi na čase tam už ísť. 20Km nie je veľa.“ Natiahol ruku do vzduchu a naznačil nech sa dostaví najbližšia čašníčka.

Zaplatil svoje pitie, objednal si taxík. Rozlúčil sa so mnou tuhým súrodeneckým objatím a zmizol na prvej križovatke Londýna.

Ruky som zastrčila do vreciek, drkotala zubami a s ťažkým srdcom prechádzala cez námestie. V hlave mi stále vŕtal Michael, niečo chcel ale čo? Jeho belasé oči sa snažili niečo naznačiť. Oči mi zaplavili slzy a ja som vravela, že som vyrovnaná? Tak teraz teda neviem. Prešla som cez park, zastala pri semafore a sledovala kedy naskočí zelená. Podupávala som nohami a sledovala cestu. Zablikala tá farba, po ktorej som momentálne túžila asi najviac a tak som klusom vykročila na cestu. Prechod bol dlhší ako tie obvyklé a keď som si všimla, že sa mojím smerom rúti auto, ktoré ide nebezpečnou rýchlosťou a vôbec nezastavuje.. chytal ma strach. Kopa ľudí, ktorí šli pri mne alebo za mnou, zrýchlili, no ja som nevládala, nestíhala? Čierný rang rover spravil šmyk a narazil do mňa z boku, teda jemne sa o môj bok z náraznikom obtrel. Kus a som mu na kapote. Srdce mi búšilo, cítila som ho až v hrdle a z úst sa mi vydralo jedine tiché „aú“.

„Pane Bože, udrel som vás?“ Z dverí sa vyrútil muž chytajúc si hlavu, možno a niekoľko rokov mladší ako ja.

„Ste blázon?!!!“ Vyrútila som naňho moje nervy

„Mohli ste ma zabiť!“ Blížila som sa k nemu.

„Ja, ja som nechcel. V strede dráhy mi začali zlyhávať brzdy, nevedel som zabrzdiť.“ Hľadel na mňa zelenými očami, trhal si kučeravé vlasy.

„Uhm! Ja vám poviem, čo a kde zlyháva! Tak akurát vaše mozgové závity!“ Plakala som, z očí mi tiekli potoky sĺz, triasli sa mi ruky a aj nohy.

„Slečna, vyriešime to. Prepáčte, ja vravím, že som nechcel.“ Dlaňou si pretrel spotené čelo. Zo zadu bolo počuť trúbenie a výkriky nedočkavých šoférov.

„Poďte odtiaľto. Ešte zavolajú políciu.“ Otvoril mi bočné dvere a ja som sa naňho dívala ako na debila.

„Ja na vás zavolám políciu!“ Stála som tam ako prikovaná a sledovala ako štartuje motor. Vyšiel z auta, obišiel ho a zastal tesne pri mne.

„Prosím vás, nastúpte si.“ Nepohla som sa. Nespravila som ani jediný krôčik.

„Dobre, keď to nejde po dobrom tak to pôjde po zlom.“ Chytil ma za pás, sadol si na miesto a vytiahol si ma na kolená. Voňal a príjemne, tak lahodne.

„Čo robíte?!“ Zavrel dvere, pripútal ma a presadol si na miesto šoféra. Snažila som sa otvoriť dvere no zamkol celé auto.

„Ste čistý chumaj!“ Kričala som a pritom revala.

„Michael.“ Šepkala som a hlavu si opierala o okno.

Odbočil na pumpu, vydýchla som si, že budem môcť telefonovať. Čo sa to deje?

Vystúpil z auta a zamkol ho. Bol vystrašený, z očí mu sršalo zúfalstvo až bolesť. Telefón priložil k uchu. Kopal do kamienkov, mračil si, jeho mimika ma až vyľakala a ja som si ani nestihla uvedomiť, že už sedí pri mne. Opäť naštartoval auto, vonku sa zotmelo a my sme sa viezli do neznáma. Hlavu som zaklonila dozadu a oprela sa o sedadlo.

„Udám vás. Za ublíženie na zdraví i za únos.“ Rozprávala som pokojne a zatvárala oči. Chvíľu som ho pozorovala, ako sa sústredí na cestu, hltá len vzduch a sliny a obdivovala jeho nedotknutú pleť. Koľko môže mať? Dvadsať? Netuším.

Oči sa mi zavreli, cesta ma upokojovala aj jeho pravidelné dýchanie a otvoriť som ich už neotvorila.

Zobudila som sa prikrytá voňavou perinou, v obrovskom tričku a v tme. Ponaťahovala som sa a jemne kopla do niekoho alebo niečoho. Michael, je späť?

„Michael, Michael, chýbal si mi.“ Pousmiala som sa a zaspala som, opäť.

Ráno ma prebudili ostré lúče už zobudeného slniečka. Posadila som sa a všimla si toho zo včerajška. Spal tesne pri mne, jeho vyšportovaná hruď ma udivovala.

Rýchlo som zliezla z postele, z kresla som vzala moje veci a uponáhľaným krokom vyšla z tej izby. Čo tu robím? Prečo som tu? Stála som uprostred dlhej chodby a usúdila, že odkiaľ vidno najviac svetla, tam bude asi východ. Po špičkách som zišla dole po schodoch a zaliezla do slnečnej kuchyne. Sadla som si na chladnú dlažbu, opierala sa o kuchynskú skrinku a dýchala z hlboka. Po pri tom som sa prezliekla a začala hľadať dvere, ktoré by viedli preč z tohto domu. Uvažovala som i nad skokom z okna ale moje malé babatko by to asi neprežilo. Zrazu som započula kľúčiky v dverách, chlapčenský smiech a nadávky. To ma prinútilo nájsť si lepší úkryt. Po šytroch som prešla pod oknami, vyšla hore schodmi a zaliezla do izby v ktorej som prespala túto noc. Muž, keď by som ho tak mohla nazvať, tu už nebol. Schúlila som sa do deky a ľahla si do postele. Rozmýšľala som, čo sa stane, keď ma nájde alebo kedy ma už pustí? a prečo nevolám na políciu, keď mám mobil pri sebe-stláčala som ho v ruke a utierala si dotieravé slzy.

,,Kráska, neboj sa. Nič ti nespravím, chcel som sa len dohodnúť na odškodnom, aby sme zbytočne nevolali policajtov." Jeho chrapľavý hlas šiel zozadu, na rukách sa mi objavovali zimomriavky.

Sadol si ku mne, rukou mi prečesával vlasy a usmieval sa.

,,Prepáč, nechcel som ťa vyľakať, ublížiť ti ale nechcel som ani škandál a v tom momente som sa viac bál jneho ako teba a tvojej úzkosti."

,,Si jeden chumaj, ktorý neberie ohľad na druhých. Mohol si ma zabiť, zabiť to stvorenie vo mne." Z očí sa mi pustila ďalšia čerstvá slaná tekutina.

Vyľakane sa na mňa pozrel, sadol si bližšie, nadvihol mi hlavu a položil ma sebe na stehná.

,,Odpusť mi. Dám ti všetko, peniaze všetko čo len potrebuješ." Koktal no snažil sa mi pomôcť.

,,To je to najmenej čo teraz  naozaj potrebujem." Smrkla som nosom, chytila jeho ruku a preniesla ju do mojich rozpustených vlasov. Usmial sa, tak sladko nevinne.

,,Christie." Zadívala som sa hore.

,,Harry, Harold." 

,,Mal by si skákať od radosti, že ťa neudám."

,,Ja skáčem ale v duchu. Máš manžela, kedže si tehotná?" Zvedavo sa opýtal.

Zasmiala som sa nad touto poznámkou, no odpovedala.

,,Všetky tehotné ženy musia byť vydaté?" Predniesla som. Keby tie malé hlúpe iskričky v tej situácii medzi nami neposkočili, tak by už dávno sedel v centre mesta na policajnej stanici a spytoval by si svedomie.

...

Presne vtedy sa to všetko začalo. Keby do mňa tým autom nenarazil, nevyvoval vo mne ten strach a moje dieťa by nemalo toho najdokonalejšieho otca. Chodil ma naštevovať, nosil mi dačeky...-Najprv som myslela, že je to ako z vďaky. No omyl bol pravdou. Trúlik, ktorý mal len 19 sa zaľúbil do mňa, dvadsaťpäť ročnej ženy.

Pamätáte si ako som Mattovi hovorila, Michaela milujem a budem, áno? Je to tak, no Harry je mojou oporou a pomaly tie šteklivé city začínami pociťovať i k nemu. Keď ma večer na rukách vynesie do postele, šteklí ma, bozkáva ma a stíha ešte ukľudňovať Tracy. 
....
Po niekoľkých rokoch, keď som kočíkovala s Harrym naše prvé spoločné dieťa Lea a videla poskakovať Michaelovu podobizeň Tracy vo fialových šatách pri jazere ako sa nakláňala do vody. Dostal ma strach, pod Tracy sa zošmykla hlina a ona spadla do tej práve nie najčistšej vody, aspoň z tej diaľky mi to tak prišlo. Harry vystrelil za ňou a v momente sa hodil do vody. S kočíkom som rýchlo dobehla za nimi a všimla si Tracy ako sedí v blate na brehu a Harryho držiac si hlavu, sediac podopierajúc sa lakťami v strede jazierka, celého do blata.
,,Oci kakal lybičku." Smiala sa blondínka a ukazovala na Harolda. Na čo sa len zasmial a vypľul zo seba.

,,Všetko zlé je na niečo dobré."-The End