More Than This - 42. Vitaj drobček! b)

Miriam pohľad:

9.9.

Harryho som očakávala pooobede, kedže vtedy som už mala byť doma od lekárky. Prišiel načas, akurát mi pomohol vyvesiť prádlo a udelil mi pár sladkých bozkov.

Neskôr mi vyrozprával všetko, myslím, že i to nemožné, potom sme sa naplnili naše žalúdky. Rozložil moju gaučovku, spoločne sme sa na ňu poskladali, hladkal mi bruško a tak sme zaspali.

V noci mi začínalo byť nevoľno. Neriešila som to, lebo takéto stavy som už teraz mávala dosť často, Harry mi doniesol pohár ľadovej vody, ktorá osviežila moje zmysli a príjemne som mu zaspala na hrudi.

No však Lucas si nedal pokoja medzi 11-12, brucho ma ťažilo ešte viac ako inokedy, točila sa mi hlava a zacítila som aj kopanec v slabinách? Ba možno to bola jeho neposlušná hlávka. Nevedela som čo vo mne ten malý vyvádza ale rozhodne to bolelo. Jeho guráž ma zarážala, brucho sa mi naťahovalo, tlačilo na strany a pomaly som cítila, že sa otváram. Termín som mala až o tri dni, dúfala som, že Lucasko príde na svet v deň Niallových narodenín, ale asi sa tak nestane. Chladný vzduch vonku mi nepomohol, tak som sa navliekla do voľných šiat, zobudila som spiaceho princa, ktorý ma s veľkou láskavosťou odniesol do nemocnice. V aute som sedela na sedadle spolujazdca, cesty boli prázdne a keď som čistou náhodou zablúdila do Harryho očí, strach vo mne ožil. Bála som sa, áno pôrod sme už veľa krát prejednávali z doktorkou, ale čo keď sa to nepodarí? Mám strach, tak prečo som sa neobrátila k tomu hore? Srdce mi búšilo, upchával sa mi nos a boleli ma pánvové kosti.

Vyviezli sme sa s výťahom na 13 poschodie, Harry mi držal brucho, asi si myslel, že mi to pomáha.

Zobrali ma na sálu a vtedy už ten stres zrástol asi na najvyšší stupeň aký je dosažiteľný.

„Slečna, budeme počítať. Na desať zatlačíte..a potrebujem skalpel!“ Vtedy som prehltla na prázdno a snažila sa robiť pohyby každých 10 sekúnd, ktoré mi sestra ukázala. Vzdychala som od bolesti, udržiavala si vedomie a myslela na toho malého.

Zdalo sa mi, ako keby toto všetko bolo večné, už sa mi míňala sila a ešte stále nebolo počuť, že vidno hlávku. Plakala som? Ja neviem, myslela som, že sa zrútim. V duchu som sľubovala všeličo, len aby som to už mala za sebou a Lucasa pri sebe.

„Je to chlapec.“ Ozval sa detský plač a ja som odpadla. Od šťastia. Zobudila som sa až na izbe, vedľa mňa bola postieľka a v nej ležal anjelik. Rukou som prechádzala po ráme drevenej postieľky. Pomaly som sa posunula a zacítila trpkú bolesť v podbrušku. Však nezabránilo to mojej zvedavosti alebo skôr materinskému citu? Dalo by sa to tak nazvať. Zaspatého chlapčeka som si zobrala do náručia, jemne odkryla perinku.

„Už si len môj.“ Prstom som prešla po jeho červenom líčku. Pozerali na mňa spod obrovských mihálnic zelené oči, ešte žiarivejšie ako tie Harryho. Noštek bol tiež tvarovaný do podoby toho Harryho a črty tváre i pery mal zas po mne. Väčšinou sú novorodené bábätká bez vlasov, no však Lucas má hrivu.

Sladko stláčal malé päste vo vzduchu a pravidelne dýchal. Vedľa na stolíku som zahliadla papier. Jeho veľkosť a váha.

Dnu vošiel spotený, natešený Harry, hlasno si vydýchol, akoby on bol ten, čo tento pôrod pretrpel.. Usmiala som sa naňho i on na mňa, podišiel k nám. Sadol si na kraj postele a pozrel na mňa nielen ľútostivým pohľadom ale i radostným. Z oka sa mu vykotúľala slzička, šťastia? Končekom ukazováka som mu ju utrela.

„Milujem ťa zlatko. Zvládla si to.“ Chytil moju ruku do tej jeho, zdvihol ju k jeho perám, jemne pobozkal . Prešli mnou státisíce voltov ako za starých čias, čias päťnásťročných mlaďuchov. Žmurkol na mňa, hlavou naznačil, žeby si prosil jeho dieťa. Držal to malé, usmieval sa naňho, klipkal očami a ja som sa bála kedy mi tu odpadne. Lucas si zívol ako valibuk, Harry s nemým úžasom a s zmrašteným čelom hľadel do vnútra jeho rúžovej pusinky ani si neuvedomil, že otvoril tie svoje tiež.

„Vitaj drobček na svete.“ Tak krehko sa dotkol svojimi perami toho jeho líčka, akoby to nebol ani božtek. Lucasko na to zareágoval po svojom. Zmraštil celú tváričku, očervenel a spustil tichý plač.

„Pššt Lucas, my ťa ľúbime.“ Ozvala som sa.

„Lucas?“ Opýtal sa prekvapene Harry.

„Harry, ja, prepáč..“ Sklopila som pohľad na bielu perinku. Nemala som čas a nechcelo sa mi riešiť, že prečo akurát to meno.

„To meno sa mi páči a veľmi.“ Brnkol mi po nose, ale stále vnímal nášho chlapčeka. Ešte chvíľu pri nás sedel, no potom prišla staršia sestrička, ktorá ho vyhodila a zobrala Lucasa Stylesa. Zajtra, no už vlastne dnes ráno mi ho vráti.