Staré uličky..

Nič viac nečakajte, bambuľky. Je mi otrasne. Zdochíňam nad obrazovkou, pijem horúci čaj a vypľula som so seba, len to, čo je pod týmto.. ani neviem čo. A to musíte uznať, že mi fakt hrozne, keď som napísala len toto. Úbohe riadky o ničom... ale nedalo mi, nechať vás tak. Ja, nebudem sa hnevať, keď sa vám toto hovno nebude páčiť. Pohoda. Ale prajte mi aspoň skoré uzdravenie, Ďakujem :) xxx Blue

Staré uličky

Kvapky veľkosti hrášku jemne padali na starý chodník, na ktorom sa vynímali rôzne staré ryhy a nepekné stopy od starých žuvačiek. Oči som upierala na zem a rátala sekundy, kedy sivý asfalt sčernie od vody. Trvalo to sedem sekúnd a ja som si vlastne ani neuvedomila, že som celá premočená. Riflové krátke šortky mi nasiakli vodou, biela blúza sa mi lepila na telo zatiaľ, čo moje vlasy taktiež nezaháľali. Stratil sa im objem a každý jeden pramienok sa mi prilepil na krk alebo na tvár. Starú koženú tašku, ktorú som mala prevesenú cez rameno by ste cítili na kilometre. No nevadilo mi, že prastará koža začína púšťať svoj pach. Bolo mi to jedno, i to, že moje staré zničené plátenky prepustili vodu a moje prsty sa plavili v malom jazierku. Nič mi neprekážalo, lebo som čakala na neho. Čakala som, kedy sa v diaľke zjaví jeho vysoká štíhla ba až vychudnutá postava s určitými značkami po tele.

Keď som konečne nadvihla svoju tvár smerom k uličke, moje oči zbystrili a objavili kráčajúcu vysokú.. áno, bol to on. Biele dlhé tielko, cez ktoré mu bolo vidno všetky jeho tetovania. Na hlave mu sedel čierny klobúk a na očiach tmavé okuliare. Rifle mu obťahovali nohy, boli úzke až príliš. Chodidlá sa mu topili v čiernych lodiach, tak som ich nazývala. Dívala som sa do diaľky a usmievala sa, priblblo.

„Shania.“ Hŕba svalov sa ku mne nahla a venovala mi mokrý vlhký bozk na čelo.

„Uhmm.“ Zamumlala som do voňavej hrude, keď sa odo mňa postava odtiahla.

„Musíme sa porozprávať Shan.“ Šepol mi do ucha a svojim dychom mi zohrial studený krk po ľadovom daždi.

„Zmokneme, pohni.“ Prstom ma šťuchol do rebier a ja som potichu zapišťala. Schmatol moju ruku a ťahal ma dole úzkou uličkou. Slnko pomaly zapadalo a ja som vedela, že moje telo dostane svoju odmenu, v tomto prípade zlú a silne ostrú chrípku. Harry začal prekvapivo utekať strmým chodníkom dole a ja som sa pridala. Cestou sa na mňa škeril a smial sa ako malé dieťa. Bol predo mnou, no však došiel aj moment, kedy som ho predbehla a potom musela brzdiť pred kvetinovým stánkom.

„Ááá..“ Z mojich úst sa drali reflexné zvuky a keď som už bola ozaj presvedčená, že zničím niečiu parádu, asi nejakej starej babičky, zatriaslo mi v orgánoch. Avšak nemohla som sa viac tešiť, keď predo mnou zrazu stál škeriaci sa mladík a ako som sa veru snažila brzdiť, zvalcovala som aj jeho. Našťastie to vozík s kvetinami prežil.

„Shan, zlomila si mi ruky i nohy.“ Zhora, bolo to zvláštne, že som konečne hľadela na toho menšieho, rozcapeného na chodníku. Postava sa pomaly posadila a veľkoryso sa na mňa usmievala. Sedel na mokrom obruvníku a vôbec mu neprekážalo, že má mokré pozadie.

„Shan, ľúbiš ma?“ Z ničoho nič sa spýtal a ja som bez, čo i len malého zaváhania prikývla. Jeho ruka ma stiahla k sebe.

„Vieš, že nie som romantik.“ Skrivil obočie a upieral na mňa svoje smejúce zelené očká. Slabo som prikývla, keď sa mi v hlave zobrazili spomienky nášho trojročného vzťahu.

„Počula si o tom, že mladým manželom je vždy veselo?“ Nadvihol obočie a ja som v tvári pocítila červeň. V srdci ma zahrialo avšak moje nohy sa začínali triasť. Od vzrušenia.

„Shania, nechcela by si byť mojou dievčinou na celý život?“ Svoje pery priložil na moju hruď a ja som nahlas vydýchla.

„Keď budeš stáť vždy pri mojom boku.“ Mykla som ramenami. Môj vraj nastávajúci ma uväznil v drsnom ale za to príjemnom objatí.